Zuzana Moravčíková: Snažím sa stmeľovať kolektív

Ste kapitánkou ženského hokejového tímu, ktorý bude Slovensko reprezentovať na zimnej olympiáde. Aká je vaša úloha?

Kapitánku určuje tréner podľa vlastných kritérií. Vytváram priestor medzi ním a družstvom, riešim prípadné problémy. Nabádam, diskutujem, ale nielen to. Organizujem tiež harmonogram a prípravu na tréning. Dohadujem stretnutia, aby sme sa porozprávali a vymýšľali taktiku. Mám to akosi v povahe, rada komunikujem s ľuďmi a snažím sa stmeľovať kolektív. Ale keby som povedala, že som vedúca osobnosť a vytváram atmosféru, nebola by to celkom pravda. Kolektív tvorí každá hráčka. Ak má niektorá nápad, som rada, keď to povie ostatným.

Ako vnímate ženský hokej u nás?

Na Slovensku nie je príliš stredobodom pozornosti, ale dostáva sa už do povedomia, lebo niektoré spoluhráčky sú v Amerike, vo Švédsku, Fínsku alebo v Moskve. Ženská liga u nás funguje rovnako ako mužská, len s iným vekovým ohraničením. Existuje len jedna liga bez výraznej vekovej kategorizácie, hrať sa v nej môže od 13 rokov. Potom je vekový rozptyl hráčok veľký. V jednom tíme môžu byť 13- až 45-ročné ženy. Dievčatá však smú do istého veku hrávať aj za chlapcov.

V čom sa líši hokej v zahraničí a u nás?

Pôsobila som v Brne, kde sa hokej podobá nášmu, aj keď hokejistiek tam majú viac než na Slovensku. Hráčky, ktoré sú v zahraničí, cítia rozdiel, lebo hrajú v krajinách, ktoré sú v rebríčku IIHF vyššie ako my. Ich liga, podmienky aj herný prejav sú na lepšej úrovni. Ženský hokej tam má dlhšiu tradíciu, podobne ako mužský. U nás je situácia trochu iná. Chýba nám priestor, napríklad v porovnaní s USA a Kanadou, kde sú klasické univerzitné tímy a štadión na každom rohu. Ženský hokej u nás istým spôsobom funguje aj nefunguje.

Americký hokej je známy svojou dravosťou a bojovnosťou. Premieta sa to aj do ženského hokeja?

Slovenská reprezentácia nehrala nikdy s Američankami a Kanaďankami, až na hráčky, ktoré tam pôsobili, takže to neviem až tak posúdiť. Vraj je ich hra tvrdšia, ale všeobecne sú pravidlá ženského hokeja viac technické, bez agresivity. Záleží na rozhodkyni, do akej miery pustí hru. Také dravé hokejistky ako v Amerike však môžu byť aj u nás, čo sa napokon ukázalo na poslednej kvalifikácii. My sme vlastne tímy v rebríčku pred nami prevýšili skôr bojovnosťou ako spôsobom hry. Naše hokejové nedostatky sme nahradili radosťou z toho, že chceme niečo dokázať, túžbou a silnou vôľou.

Hokej sa aspoň u nás stále berie najmä ako mužský šport. Ako reaguje okolie na hokejistky?

Mám pocit, že už je to trochu lepšie. Ešte pred pár rokmi sme počúvali poznámky, že to nie je šport pre ženy. Teraz sme si zvykli rozprávať, že je možno lepší ako ženský box. Situácia sa trochu zlepšila vďaka úspechom na medzinárodnej scéne. A ľudia, ktorí ženskému hokeju trochu rozumejú, vedia, že v ňom nejde len o tvrdosť, ako to poznáme z mužskej hry.

Na Slovensku ešte ženy nehrajú hokej profesionálne. Ako sa dá zvládnuť šport s inými povinnosťami?

Je to rozdielne, u nás v slovenskom výbere sme všetky amatérky, až na Janu Kapustovú, ktorá hrá v Moskve. Mnohé z nás sú študentky. Šport so štúdiom sa dá skĺbiť, lebo tréningy prebiehajú podvečer. Ťažšie sú len obdobia skúšok alebo víkendy, keď sú zápasy.

Pri zamestnaní je to náročnejšie. Z práce sa hneď uteká na tréning, potom sa zase beží domov. Cez víkend nie je čas cestovať za rodinou alebo byť s priateľom. Mávame aj dvojtýždňové sústredenia a vtedy je problematické dohodnúť sa so zamestnávateľom alebo v škole dobiehať všetky zameškané veci. Väčšinou však už učitelia a šéfovia vedia, čo je vo veci, a vychádzajú nám istým spôsobom v ústrety. Ja som pri športe zažila štúdium aj prácu. Keď sa človek dostane do istého rytmu, potom nad tým nerozmýšľa. Jednoducho žije s tým, že to takto musí zvládnuť.

Momentálne študujete?

Áno, v Brne si robím postgraduálne doktorát z antropológie. Som v poslednom ročníku, takže som väčšinou v Bratislave a sem-tam zájdem do Brna. Zatiaľ to nejako zvládam.

A čo sa chystáte robiť potom?

To je vďačná otázka (smiech). Predsa len antropológia je v našich česko-slovenských podmienkach špecifický odbor. Keď som rozmýšľala, čo by som chcela robiť, zvo-lila som si špecializáciu, ktorá je trochu bližšie k súčasnosti. Aplikovaná antropológia a antropológia občianskej spoločnosti sa zameriava na spoločnosť a aktivity ľudí v súčasnosti.

Nebudem však stavať len na tom, že som antropologička. Preto som si začala robiť v Brne aj druhú školu, ekonómiu. Mám za sebou dva ročníky už najťažšie skúšky a rada by som to dotiahla aspoň na bakalára. Len mám pocit, že keď človek niečo preruší s tým, že sa k tomu raz vráti, už sa k tomu možno nedostane.

Na internete máte blog, kde sa vyjadrujete aj k ochrane prírody a najmä k dedinke Magurke.

Áno, moja obľúbená téma. Na blogu píšem preto, lebo mám pocit, že nedokážem veľa vecí zmeniť, a tak to potrebujem zo seba „vypísať“. Zároveň si vravím, že si moje príspevky možno niekto prečíta a niečo sa rozbehne. Nechcem však vyznieť ako aktivista, ktorý by všetko bojkotoval.

Pochádzam z Magurky, dedinky v Nízkych Tatrách, ku ktorej mám silný vzťah. Aj tam sa začali robiť veľké projekty s hotelmi a službami. Istý čas som aj aktívne písala na kompetentné úrady, lebo som chcela mať viac informácií o tom, čo sa tu bude diať. Bývala to banská osada s nádhernou prírodou a citlivo zasadenými domčekmi. Ale v 90. rokoch sa začalo veľmi intenzívne a nešetrne stavať.

Kde teraz bývate?

V Bratislave, ale v Brne mám stále ešte internát. A rada sa vraciam domov do Magurky, kde sú moji rodičia. Mám aj staršieho brata, ktorý je momentálne v Írsku.

Vy ste nikdy nerozmýšľali nad odchodom do zahraničia?

V rámci štúdia som bola chvíľku na zahraničných stážach, ale zatiaľ ma tu drží hokej a veľa vecí mu podriaďujem.

Ako ste sa dostali k hokeju?

Doma sme mali prírodný ľad. Bolo tam viac chlapcov ako dievčat, a keď sme chceli dostať priestor, museli sme sa prispôsobiť. Možno by som sa k hokeju, aký teraz hrávam, ani nedostala, ale pôsobila u nás vtedy pani učiteľka, ktorá sama hrávala a povedala mi, nech to vyskúšam. Keď som mala asi 12 rokov, vzala ma na tréning a chcela vedieť, ako sa ujmem. Obliekli ma do výstroja, v ktorom som sa cítila nemotorne, ale zvykla som si a ostala.

Keď som potom išla na strednú školu do Popradu, hokej mi vypĺňal čas. Bolo mi smutno za domovom, a tak som sa utiekala k športu. Aj vtedy, aj teraz ide možno o kompenzáciu akéhosi psychického tlaku. Pri hokeji si môžem vybiť energiu, myslieť na niečo iné a byť v inom než v pracovnom kolektíve.

Čo na to vravia vaši rodičia?

Môj ocko ma podporuje na sto percent a mamina na 99,9 percenta, lebo už keď som bola malá, bála sa, že sa mi niečo stane. Hrávala som vtedy na ich zodpovednosť. Bola to asi prvá veľká vec, ktorú mi dovolili. Bola som malé dievča, a keď mamina videla veľké a vysoké hokejistky, bála sa, že mi niečo spravia pri súboji. Cítila však, že mi šport pomáha preklenúť niektoré obdobia na strednej a mám z neho radosť, tak privrela oči.

Venovali ste sa v detstve ešte niečomu inému ako hokeju?

Som skôr športový typ. Mám rada zimné športy, stále lyžujem, bežkujem. V lete hrám zase pingpong, tenis, menej basketbal. Trošku som ako malá hrala na gitare. Doteraz však maľujem, to ma baví. Mám vlastný štýl, nikdy som nechodila do umeleckej školy. A veľmi rada čítam.

Rozmýšľate o založení vlastnej rodiny? Máte priateľa?

Momentálne nemám. Ale u nás doma je to vďačná téma. Mame vždy poviem, nech sa orientuje na brata, ja ešte nemám čas (smiech). Zamestnáva ma škola, pracovné povinnosti, tréning a priestoru, kde by sa mohol človek zoznámiť, príliš nie je. Na druhej strane si myslím, že keby niekto zaujímavý prišiel, určite by som si čas našla. Vzťahy niektorých spoluhráčok stroskotali na tom, že ich partneri na hokej akoby žiarlili. Ale niektoré majú priateľov a tí ich chodia povzbudzovať na tréningy a zápasy.

Dosť ste toho už precestovali, kde sa vám zatiaľ najviac páčilo?

Pol roka som bola na študijnej stáži v Portugalsku, v Coimbre, a bolo to úžasné. Najradšej však spomínam na Azorské ostrovy. Bol to veľký zážitok, lebo ja som z hôr, z vnútrozemia a tieto ostrovy mi učarovali. Rada spomínam aj na týždeň v Číne, odkiaľ sme leteli do Severnej Kórey na majstrovstvá sveta. Šli sme do Zakázaného mesta a na Čínsky múr. Tieto vzdialené krajiny sú celkom iný kus sveta. Páči sa mi aj vo Francúzsku, kde majú krásne hory a prírodu, ale Azory a Čína sú dva extrémne pekné zážitky.