David Gilmour

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
David Gilmour
Gilmour na koncerte v roku 2015
Gilmour na koncerte v roku 2015
Základné informácie
Popis umelca anglický skladateľ, producent, spevák a gitarista
skupiny Pink Floyd
Rodné meno David Jon Gilmour
Narodenie 6. marec 1946 (78 rokov)
Cambridge, Anglicko, Spojené kráľovstvo
Žáner progresívny rock, hard rock, blues-rock, psychedelický rock, soft rock, ambientná hudba
Hrá na nástrojoch gitara, basová gitara, klávesy, bicie, harmonika
Roky pôsob. 1963 – súčasnosť
Manželka Virginia „Ginger“ Hasenbeinová
7. júl 1975 – 1990 (rozv.)


Polly Samsonová 1994

Vydavateľstvá Capitol, Columbia, Sony, EMI
Súvisiace
články 		Pink Floyd, Jokers Wild, Deep End
Webstránka DavidGilmour.com

David Jon Gilmour (* 6. marec 1946, Cambridge, Anglicko, Spojené kráľovstvo) je anglický gitarista, spevák a skladateľ, ktorý je známy ako člen skupiny Pink Floyd.

Ku skupine Pink Floyd sa David Gilmour pripojil v roku 1967, krátko pred odchodom zakladajúceho člena, Syda Barretta.[1] Začiatkom 80. rokov sa kapela stala jednou z najpredávanejších a najuznávanejších v hudobnej histórii.[2] Po odchode Rogera Watersa v roku 1985 skupina Pink Floyd pokračovala pod Gilmourovým vedením a vydala ďalšie tri štúdiové albumy.

David Gilmour produkoval množstvo ďalších hudobných umelcov. Medzi nimi napríklad skupinu Dream Academy. Pomohol tiež pri zviditeľňovaní speváčky a skladateľky Kate Bushovej. Zaplatil jej prvé profesionálne nahrávky a pomohol jej uzatváraní nahrávacej zmluvy. David Gilmour vydal štyri sólové štúdiové albumy: David Gilmour (1978), About Face (1984), On an Island (2006) a Rattle That Lock (2015). Jeho piaty sólový album Luck and Strange je naplánovaný na september 2024.

Ako člen kapely Pink Floyd bol David Gilmour uvedený v roku 1996 do americkej rokenrolovej siene slávy a v roku 2005 do britskej hudobnej siene slávy. V roku 2003 sa Gilmour stal nositeľom Rádu britského impéria (CBE). Za výnimočný prínos pre hudbu je David Gilmour držiteľom ceny Q Awards.[3] Vo februári 2006 bol v magazíne Guitarist (UK) David Gilmour zvolený na prvé miesto v hlasovaní o najlepšieho hráča na gitare Fender. V roku 2023 ho časopis Rolling Stone dal na 28. miesto svojho zoznamu najlepších gitaristov všetkých čias.[4] V roku 2009 ho poslucháči digitálnej stanice Planet Rock dali na 36. miesto zoznamu najlepších rockových spevákov.[5]

Gilmour sa podieľal aj na projektoch súvisiacich s ochranou zvierat, environmentalizmu, bezdomovectva, chudoby a ľudských práv. Je druhýkrát ženatý a je otcom ôsmich detí. Jeho súčasná manželka, spisovateľka Polly Samsonová, mu otextovala viacero piesní.

Pôvod a hudobné začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

David Jon Gilmour sa narodil a vyrastal v Grantchester Meadows neďaleko Cambridge, v Anglicku..[6] Má troch súrodencov: Petra, Marka a Catharine.[7] Jeho otec, Douglas Gilmour, bol docentom zoológie na univerzite v Cambridge, jeho matka Sylvia, (rod. Wilsonová), vyštudovala pedagogiku, neskôr pracovala ako filmová redaktorka pre BBC.[8] V čase Gilmourovho narodenia žili v Trumpingtone, v grófstve Cambridgeshire. V roku 1956 sa po niekoľkých presunoch presťahovali do neďalekého Grantchestra.[9]

Gilmourovi rodičia syna Davida povzbudzovali, aby sa venoval svojmu záujmu o hudbu, V roku 1954 si kúpil svoj prvý singel, „Rock Around the Clock“ od Billa Haleyho.[10] Nadšenie pre hudbu u neho v nasledujúcom roku vystupňovala skladba Elvisa Presleyho „Heartbreak Hotel“. Neskôr, potom ako počul nahrávku „Bye Bye Love“ od Everly Brothers, začal sa zaujímať o hru gitaru. Od suseda si požičal prvú gitaru, ktorú mu už nevrátil. Čoskoro nato sa Gilmour začal učiť hrať pomocou knihy a nahrávok od Peta Seegera.[11] Vo veku 11 rokov začal Gilmour navštevovať súkromnú školu Perse School na Hills Road v Cambridge, ale štúdium ho nebavilo.[12] Stretol sa tam aj s budúcimi členmi Pink Floyd, Sydom Barrettom a Rogerom Watersom, ktorí vtedy navštevovali chlapčenskú strednú školu Cambridgeshire na Hills Road.[13]

V roku 1962 začal Gilmour na vysokej škole Cambridgeshire College of Arts and Technology študovať v prvom stupni moderné jazyky.[12] Napriek tomu, že štúdium nedokončil, naučil sa aspom hovoriť plynule po francúzsky.[12] Študentom na tejto vysokej škole bol aj Syd Barrett, s ktorý v tom čase spolu travili poludnia cvičením hry na gitaru.[12]

Koncom roka 1962 sa Gilmour pripojil k bluesrockovej skupine Jokers Wild. Nahrali vtedy spolu v Regent Sound Studio na Denmark Street v západnom Londýne jednostranný album a singel, z ktorých bolo vtedy vyrobených len po 50 kópií.[12] V roku 1965 Gilmour šiel stopom do Saint-Tropez vo Francúzsku. Barrett s jeho kamarátmi tam tiež jazdil, stretli sa tam aj s Gilmourom. Vo Francúzsku boli zatknutí za nepovolené pouličné vystupovanie.[14] Neskôr sa s Barrettom vybrali do Paríža, kde na týždeň usadili mimo mesta a navštívili Louvre.[15] Počas tejto doby Gilmour pracoval na rôznych miestach, no najmä ako vodič a asistent módneho návrhára Ossieho Clarka.[16]

V polovici roku 1967 Gilmour cestoval po Francúzsku s anglickým basgitaristom Rickom Willsom a bubeníkom Williem Wilsonom, ktorí predtým hrávali v kapele Jokers Wild. Trio vystupovalo pod názvom Flowers, potom Bullitt, ale nebolo komerčne úspešné. Keď si majitelia klubov vypočuli ich interpretácie coververzií hitparádových hitov, zdráhali sa zamestnať. Napokon, krátko po ich príchode do Paríža, im zlodeji ukradli aparatúru.[17] Vo Francúzsku Gilmour naspieval vokály k dvom skladbám na soundtracku k filmu Two Weeks in September, v ktorom hrala hlavnú úlohu herečka Brigitte Bardotová.[8]

Keď sa Bullitt neskôr toho roku vrátil do Anglicka, boli takí chudobní, že ich dodávka mala úplne prázdnu nádrž a oni ju museli z trajektu do prístaviska vytlačiť ručne.[17]

Hudobná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Pink Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour v polovici 70. rokov na koncerte s kapelou Pink Floyd

V roku 1967 skupina Pink Floyd, ktorú spolu s Nickom Masonom a Richardom Wrightom založili z Gilmourovi spolužiaci z Cambridge, Barrett a Waters, vydala svoj debutový štúdiový album The Piper at the Gates of Dawn.[18] V máji sa Gilmour nakrátko vrátil do Londýna, aby si zohnal novú aparatúru. Počas svojho pobytu sledoval ako skupina Pink Floyd nahráva „See Emily Play“. Zostal vtedy šokovaný, keď zistil, že Barrett, ktorý začínal trpieť psychickými problémami, ho už očividne nespoznával.[19]

V decembri 1967, keď sa Gilmour vrátil do Anglicka, ho Nick Mason pozval, aby sa k skupine Pink Floyd pripojil. Potrebovali človeka, ktorý by nahrádzal čoraz viac nevyspytateľného Syda Barretta. Gilmour ponuku prijal. V kapele pôvodne zamýšľali pokračovať s Barrettom ako nehrajúcim skladateľom piesní.[20] Jeden z obchodných partnerov skupiny, Peter Jenner, povedal, že plánom bolo mať Davida Gilmoura aby „kryl Barrettove výstrednosti“.[21]

V marci 1968 prestávala byť práca s Barrettom únosná a on súhlasil že z kapely odíde.[22] Mason to neskôr komentoval: „Po Sydovi bol Dave rozdielom medzi svetlom a tmou. Bol v absolútnej forme a zviedol ju do lepších výkonov. Myslím, že toto riešenie bolo pre nás na prežitie oveľa menej náročné."[23]

Pri komponovaní albumu Dark Side of the Moon sa začal autorsky presadzovať Roger Waters, ktorého dominancia sa pri nasledujúcich albumoch Wish You Were Here, Animals, The Wall a The Final Cut stala absolútnou. David a Rick svoje kompozičné nápady pre albumy vydávali väčšinou iba na svojich sólových projektoch. Postupne vznikalo napätie medzi členmi skupiny. Počas nahrávania albumu The Wall bol zo skupiny vylúčený Richard Wright. Rogerove ego sa naplno prejavilo pri nahrávaní jeho posledného albumu so skupinou Pink Floyd s názvom The Final Cut.

V polovici roku 1985 sa rozhodol Waters zrušiť spoluprácu s manažérom skupiny Stevem O’Rourkem. Ukončenie tejto spolupráce znamenalo pre Steva mať pre projekty skupiny súhlas od Davida a Nicka. David Gilmour s Nickom Masonom zrušenie spolupráce so Stevem nepotvrdili. Roger sa v tom čase rozhodol, že oficiálne od skupiny Pink Floyd odíde, mysliac, že tým vlastne neoficiálne ukončí jej existenciu. V decembri oznámil nahrávacím štúdiám svoj odchod zo skupiny Pink Floyd. Zároveň sa Nick Mason v jeseni 1985 vyjadril, že by chcel so skupinou znovu koncertovať a že by on a David mali záujem o obnovu spolupráce, „že oni s definitívnym koncom nesúhlasia“.

Prvé sólové nahrávky[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour v roku 1984

Koncom 70. rokov si mal David Gilmour niekoľko hudobných nápadov, ktoré sa na album kapely Pink Floyd nedostali. V roku 1978 preto vydal svoj prvý sólový album David Gilmour, na ktorom sa plnohodnotne autorsky podieľal. Z tohto nahrávania zostali niektoré nápady, ktoré boli potom neskôr zrealizované v skladbe „Comfortably Numb“ z albumu skupiny Pink Floyd The Wall (1979).[24]

V skupine postupne narastalo napätie. Wrighta z nej vyhodili v priebehu nahrávania albumu The Wall. Počas nakrúcania filmu The Wall sa zhoršoval aj vzťah medzi Gilmourom a Watersom, napätie vyvrcholilo pri výrobe albumu The Final Cut (1983).[25] V tejto negatívnej atmosfére sa Gilmour rozhodol k nahratiu jeho druhého sólového štúdiového albumu, ktorý v roku 1984 vyšiel pod názvom About Face.[26] V ňom sa snažil vyjadriť svoje pocity na množstvo aktuálne prežitých tém, od vzťahu s Watersom až po vraždu Johna Lennona.[26] Po vydaní albumu Gilmour absolvoval turné po Európe.[27] Na britskej časti tohto turné hosťoval aj Nick Mason. Napriek tomu, že niektoré koncerty boli zrušené, turné skončilo so ziskom.[28]

Keď sa vrátil z turné, David Gilmour hral na gitare s radom umelcov a produkoval nahrávanie debutového albumu skupiny The Dream Academy, vrátane ich amerického Top-10 hitu „Life in a Northern Town“ (1986).[29]

Gilmour je aj spoluautorom piatich piesní na albume Roya Harpera The Unknown Soldier (1980). Na tomto albume je aj skladba „Short and Sweet“, ktorú Gilmur prvýkrát nahral na svoj debutový album z roku 1978.[26] V apríli 1984 Roy Harper prekvapivo hosťoval na Gilmourovom koncerte, ktorý sa konal lodýnskej sále Hammersmith Odeon, kde zaspieval skladbu „Short and Sweet“.[26] Táto verzia skladby sa nachádza aj na Gilmourovom koncertnom DVD David Gilmour Live 1984. Harperove vokály sú aj na štúdiovej verzii na albume About Face (1984).[26]

Líder kapely Pink Floyd[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1985 sa Roger Waters pokúsil kapelu Pink Floyd rozpustiť. V roku 1986 David Gilmour pracoval na projekte o ktorom verejne hovoril, že by to mohol byť ďalším albumom vydaným skupinou Pink Floyd, alebo aj jeho sólový projekt. Na jeho kompozíciu použil nápady, ktoré nemohol zrealizovať pri nahrávaní albumu The Final Cut. V strede roku 1986 sa Steve O’Rourke začal súdiť s Watersom o obnovenie jeho zmluvných nárokov. Týmto nedosiahol nič iné, iba to, že zhoršil vzťahy medzi Watersom a ostatnými členmi skupiny (s ktorými sa Steve v tom čase spojil). Gilmour s Masonom, Wrightom, Bobom Ezrinom a s ďalšími členmi produkcie sa vtedy rozhodli, že to na čom teraz David pracuje bude nový album skupiny Pink Floyd a že skupina bude ďalej pokračovať bez Rogera Watersa. Vďaka tomuto vývoju situácie sa stal David Gilmour novým lídrom skupiny a v septembri 1987 vyšiel tento projekt pod názvom A Momentary Lapse of Reason. Nick Mason a Richard Wright sa na tomto albume zvlášť významne nepodieľali.[26]

David Gilmour veril, že Pink Floyd sa pod Watersovým vedením až príliš riadili textami a pokúsil sa prejsť na „obnovu rovnováhy“ hudby a textov.[30] Album A Momentary Lapse of Reason nahrávali väčšinou najatí štúdioví hudobníci. Oficiálne sa Richard Wright pripojil k skupine ako riadny člen až počas nasledujúcej koncertnej šnúry, ktorá prebiehala pod názvom Delicate Sound of Thunder V roku 1986 Gilmour a Mason oznámili, že majú v úmysle pokračovať bez Watersa. Waters odstúpil v roku 1987 a David Gilmour sa stal lídrom kapely.[31]

V roku 1986 si Gilmour kúpil hausboat Astoria, ktorý je ukotvený na Temži blízko Hampton Court a prerobil ho na nahrávacie štúdio.[32] Väčšina nahrávok posledných albumov skupiny Pink Floyd a jeho sólové projekty po albume About Face boli nahrávané na tejto lodi.

Druhý štúdiový album kapely Pink Floyd pod Gilmourovým vedením, The Division Bell, skupina nahrala v štúdiu na hausboate Astoria a vydala v roku 1994.[26]

Ďalšie projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Pokiaľ nespolupracoval so skupinou Pink Floyd, zaoberal sa David Gilmour produkciou, prípadne pôsobil ako zvukový technik pre rôznych umelcov ako bol napríklad jeho bývalý kolega zo skupiny Syd Barrett. Gilmour spolupracoval aj s Kate Bush, Grace Jones, Tomom Jonesom, Eltonom Johnom, B. B. Kingom, Paulom McCartneyom, Johnom Lennonom, Samom Brownom, Joolsom Hollandom, Bobom Dylanom, Petem Townshendom, Levonom Helmom, Robbie Robertsonom, Alanom Parsonsom, so skupinami The Who, Supertramp a s ďalšími.

David Gilmour vystupoval aj na rôznych charitatívnych akciách a festivaloch. V roku 1970 sa zúčastnil festivalu Isle of Wight a účinkoval aj pri nahrávaní koncertného albumu Isle of Wight, ktorý pochádza z tohto vystúpenia Jimiho Hendrixa..[33]

V 70. rokoch dostal David Gilmour od spoločného známeho, Rickyho Hoppera, kópiu demo kazety tínedžerskej skladateľky Kate Bushovej. Gilmoura demo zaujalo zaplatil vtedy tomuto 16-ročnému dievčaťu za nahratie troch profesionálnych demonahrávok, ktoré ktoré boli potom prezentované nahrávacím spoločnostiam.[34][35] Nahrávanie produkoval Gilmourov priateľ Andrew Powell, ktorý bol potom producentom prvých dvoch štúdiových albumov Kate Bush. Zvukovým inžinierom výroby nahrávok bol Geoff Emerick.[36] Gilmour zariadil aj to, aby si pásku vypočul vtedajší výkonný riaditeľ EMI, Terry Slater[37] a aby so speváčkou podpísal nahrávaciu zmluvu.[38] Gilmour je označený ako výkonný producent dvoch skladieb na Bushovej debutovom štúdiovom albume, The Kick Inside (1978), vrátane jej druhého singla „The Man with the Child in His Eyes“.[26] Naspieval aj vokály v skladbe „Pull Out the Pin“, ktorá je na jej štvrtom štúdiovom albume The Dreaming (1982),[26] a nahral gitarové party v skladbách „Love and Anger“ a „Rocket's Tail“, ktoré sú na šiestom albume Kate Bushovej, The Sensual World (1989).[26] V roku 1975 hral Gilmour aj na albume Roya Harpera HQ (1975).[26] V marci 1987 hral Gilmour na gitare pri vystúpení Kate Bushovej „Running Up That Hill" na benefičnej akcii The Secret Policeman's Ball.[26]

V roku 1985 Gilmour hral na šiestom sólovom štúdiovom albume Bryana Ferryho Boys and Girls, ako aj v piesni „Is Your Love Strong Enough“ pre americké vydanie filmu Ridleya Scotta a Toma Cruisea Legend (1985). Vo videoklipe k skladbe „Is Your Love Strong Enough“ boli Ferry a Gilmour zakomponovaní aj do záberov z filmu.[26] V júli toho istého roku hral Gilmour s Ferrym na koncerte Live Aid na štadióne Wembley v Londýne.[26] David Gilmour sa podieľal aj na albume Peta Townshenda White City: A Novel (1985), vrátane singla „Give Blood“. Jamajskej speváčke Grace Jonesovej produkoval David Gilmour album Slave to the Rhythm z roku 1985.[39]

S Nickom Masonom a manažérom skupiny Pink Floyd, Stevem O’Rourkem, sa v októbri 1991 vybrali na cestu aby nahrali časť scénického filmu La Carrera Panamericana, ktorý sa zaoberal témou o legendárnej ceste naprieč Mexikom zo začiatku roku 1950. K filmu, ktorý vysielala v decembri 1991 televízia BBC bol vydaný soundtrack na ktorom boli nové a niektoré už predtým vydané skladby od skupiny Pink Floyd. Spracované video bolo nasledovný rok vydané na VHS a LD.

V decembri 1999 hral Gilmour spolu s Mickom Greenom, Ianom Paiceom, Petom Wingfieldom a Chrisom Hallom na koncerte Paula McCartneyho, ktorý sa konal v Cavern Clube v Liverpoole v Anglicku. V réžii Geoffa Wonfora vznikol z tohto podujatia koncertný film Live at the Cavern Club.[40]

Po roku 2000: Pink Floyd na Live 8 a album On an Island[upraviť | upraviť zdroj]

V rokoch 2001 a 2002 Gilmour odohral spolu s malou kapelou a s vokálnym zborom šesť akustických sólových koncertov v Londýne a v Paríž. Záznamy z týchto koncertov vyšli aj na DVD David Gilmour in Concert.[41] Dňa 24. septembra 2004 Gilmour odohral trojpiesňový set na koncerte The Strat Pack, ktorý sa konal pri príležitosti 50. výročia uvedenia gitary Fender Stratocaster v londýnskej Wembley Arene.[42]

Dňa 2. júla 2005 kapela Pink Floyd spolu s Rogerom Watersom vystúpila na benefičnom podujatí Live 8. Toto vystúpenie spôsobilo, že predaj výberového albumu skupiny Pink Floyd Echoes: The Best of Pink Floyd (z r. 2001) stúpol na 1 343 %.[43] David Gilmour vtedy sľúbil, že svoj podiel na zisku z predaja tohoto albumu dá na charitu, na ktorú bola zameraná akcia Live 8. Dodal k tomu že: „Aj keď hlavným cieľom bolo zvýšiť povedomie a vyvinúť tlak na lídrov G8, z tohto koncertu nebudem profitovať. Sú to peniaze, ktoré by sa mali použiť na záchranu životov."[43] Zároveň vyzval všetkých umelcov, ktorí na akcii účinkovali, aby svoje mimoriadne príjmy venovali pre zbierku Live 8. Po koncerte skupina Pink Floyd odmietla ponuku na turné po USA, za ktoré by mohla zinkasovať 150 miliónov libier.[44]

Gilmour na koncerte v Mníchove (2006)

V roku 2006 Gilmour povedal, že Pink Floyd už pravdepodobne nikdy nebudú spolu koncertovať ani komponovať hudobný materiál. Komentoval to slovami, že: „Myslím si, že už toho bolo dosť. Mám 60 rokov. Už nemám vôľu veľa pracovať. Pink Floyd boli dôležitou súčasťou môjho života. Zažil som s touto kapelou nádherné obdobie. Pre mňa je teraz omnoho menej komplikované pracovať sám."[45]

Dňa 6. marca 2006, v deň svojich 60. narodením, vydal David Gilmour svoj tretí štúdiový album, On an Island.[46] Produkoval ho spolu s Philom Manzanerom (ktorý s ním spolupracoval aj na albume A Momentary Lapse of Reason) a Chrisom Thomasom. Na albume sú aj orchestrálne nahrávky renomovaného poľského skladateľa Zbigniewa Preisnera. Na harmóniu hrajú David Crosby a Graham Nash, Robert Wyatt hrá na trúbku a perkusie a Richard Wright spieva a hrá na organe Hammond. Album nahrávali aj Georgie Fame, Andy Newmark, B. J. Cole, Chris Stainton, Willie Wilson, Rado ‘Bob’ Klose (gitarista a predchodca Syda Barretta v skupine Tea Set) a Leszek Możdżer (klavír). David Gilmour mal pri nahrávaní svoj debut v hre na saxofón. Texty piesní napísala Gilmourova manželka, spisovateľka Polly Samsonová.[47] V britskom hudobnom rebríčku, UK Albums Chart, album debutoval na prvej pozícii[48] a bol prvým sólovým štúdiovým albumom Davida Gilmoura, ktorý sa dostal do Top-10 (na 6. miesto) v americkom rebríčku Billboard 200.[49] V Kanade album získal platinovú platňu (predaj nad 100 000 kópií).

V máji v roku 2006 David Gilmour cestoval na turné po Európe, USA a Kanade s kapelou, v ktorej účinkoval Rick Wright, Dick Parry, Guy Pratt a Jon Carin.[50] 17. septembra 2007 vyšlo DVD s názvom Remember That Night – Live at Royal Albert Hall.[51] Na záverečnom vystúpení Gilmour vystúpil s 38-člennou sláčikovou sekciou poľského Baltského filharmonického orchestra.[52] Nahrávka z tohto koncertu vyšla pod názvom Live in Gdańsk (2008).[53]

V decembri 2006 vzdal Gilmour poctu Sydovi Barrettovi, ktorý v tomto roku zomrel, nahraním vlastnej verzie prvého a prelomového singla kapely Pink Floyd, „Arnold Layne“.[54] Nahrávaný bol naživo v londýnskej Royal Albert Hall. Obsahoval verzie piesne v podaní Wrighta a Davida Bowieho.[54] V rebríčku UK Singles Chart dosiahol tento singel 19. miesto.[55]

Dňa 25. mája 2009 sa Gilmour zúčastnil na koncerte v Union Chapel v Islingtone v Londýne s hudobníkmi z Mali: Amadou & Mariam. Koncert bol súčasťou kampane Hidden Gigs, zameranej proti skrytému bezdomovstvu. Kampaň organizovala charitatívna organizácia Crisis.[56]

Dňa 4. júla sa Gilmour na pódiu v Royal Albert Hall v Londýne pripojil k svojmu priateľovi Jeffovi Beckovi. Gilmour a Beck si vymenili sóla v skladbe „Jeruzalem" a show uzavreli piesňou „Hi Ho Silver Lining". V auguste 2009 Gilmour vydal online singel „Chicago – Change the World“, aby podporil Garyho McKinnona, ktorý bol obvinený z počítačového hackingu. V premenovanej coververzii piesne Grahama Nasha „Chicago“ účinkoval MicKinon, Chrissie Hynde a Bob Geldof. Produkoval ho dlhoročný spolupracovník Pink Floyd, Chris Thomas.[57]

Po roku 2010: Stretnutia s Watersom a Rattle that Lock[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour s bubeníkom skupiny Pink Floyd Nickom Masonom (vľavo) v O2 aréne počas Watersovho turné The Wall Live (12. máj 2011)

Dňa 11. júla 2010 vystúpil David Gilmour s Rogerom Watersom pre charitatívnu nadáciu Hoping Foundation v Oxfordshire v Anglicku.[58] Predstavenie uviedli novinárky Jemima Goldsmithová a Nigella Lawsonová. Diváci btedy podľahli dojmu, že Gilmour a Waters svoj dlhoročný spor ukončili. Predtým rozhádaná dvojica sa smiala a navzájom spolu žartovali. Dňa 12. mája 2011 v londýnskej O2 aréne Gilmour zahral skladbu „Comfortably Numb“ a potom spolu s Nickom Masonom so zvyškom vystupujúcej kapely si zahral v skladbe „Outside the Wall“, ktorou sa uzatvárala vtedajšia Watersova koncertná show The Wall Live.[59]

V októbri 2010 vydal Gilmour spolu s elektronickým duom The Orb album Metallic Spheres.[60]

Dňa 7. novembra 2014 skupina Pink Floyd vydala štúdiový album The Endless River.[61] Gilmour ho okomentoval, že to je posledný štúdiový album kapely Pink Floyd a dodal: „Myslím, že sme úspešne disiahli všetko to, čo sa dalo... Je to smutné, ale toto je koniec."[62] K albumu sa nekonalo žiadne sprievodné koncertné turné, pretože Gilmour mal pocit, že bez Wrighta by to aj tak možné nebolo.".[63][64] V auguste 2015 Gilmour iba zopakoval, že Pink Floyd je „zakončený“ a že spájať sa bez Wrighta by bolo nesprávne..[65]

V septembri 2015 David Gilmour vydal svoj štvrtý sólový štúdiový album, Rattle That Lock.[66] Dňa 14. novembra 2015 bol na stanici BBC Two o Gilmourovi dokumentárny film, David Gilmour: Wider Horizons, ktorý bol uvedený ako „intímny portrét jedného z najväčších gitaristov a spevákov všetkých čias. Film sa zaoberal jeho minulosťou a súčasnosťou“.[67]

Dňa 13. septembra 2017 bol vo vybraných kinách uvedený Gilmourov koncertný film Live at Pompeii, ktorý je z dvoch vystúpení, ktoré odohral 7. a 8. júla 2016 v Amfiteátri v Pompejách.[68] Koncertný album vyšiel dňa 29. septembra 2017[69][70] a v britskom rebríčku UK Albums Chart dosiahol tretiu priečku.[71] Na oslavu tejto udalosti starosta Ferdinando Uliano vymenoval Gilmoura za čestného občana mesta Pompeje.[72]

Aj v tejto dekáde Waters a Gilmour naďalej pokračujú vo vzájomných sporoch na témy ako sú reedície albumov, používania oficiálnej webovej stránky Pink Floyd, či príslušných kanálov sociálnych médií.[73] Mason v roku 2018 povedal, že Waters Gilmoura nerešpektoval, preto lebo Waters „má pocit, že písanie je všetko a že hra na gitare a spev je niečo, čo môže robiť ktokoľvek a že všetko by sa malo posudzovať podľa písania, nie podľa hrania".[73]

Po roku 2020: „Hey, Hey, Rise Up!“ a Luck and Strange[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour na vystúpení s Mickom Fleetwoodom v roku 2020.

V roku 2020 začal byť David Gilmour aktívnejší na sociálnych sieťach. Od apríla sa predstavil spolu so svojou rodinou v sérii livestreamov. Hral niektoré Barrettove skladby a piesne Leonarda Cohena.[74] V júli 2020 zverejnil, „Yes, I Have Ghosts“. Bol to jeho prvý singel od roku 2015. V skladbe, ktorú otextovala Polly Samsonová, účinkuje aj jeho dcéra, Romany. Nahrala do nej vokály a hru na harfe.[75]

V roku 2021 v časopise Rolling Stone poznamenali, že sa vzťahy Gilmoura a Watersa „priblížili k bodu mrazu“.[76] Začiatkom roku 2023 Gilmourova manželka Polly Samsonová na Twitteri písala, že Waters je antisemitský a „klamársky, zlodejský, pokrytecký, vyhýbajúci sa daniam, pohŕda ženami, že je chorý závisťou“. Gilmour ne tejto sieti k tomuto tweetu len dodal: „Každé jej slovo je preukázateľné a pravdivé."[77]

V apríli 2022 Gilmour a Mason obnovili kapelu Pink Floyd, aby pod jej menom vydali pieseň „Hey, Hey, Rise Up!“, ktorá bola nahratá ako protestsong proti aktuálne vzniknutej rusko-ukrajinskej vojne.[78] Gilmour povedal, že pieseň bola pre kapelu Pink Floyd „jednorazovou akciou“.[79] V roku 2024 Gilmour prispel hrou na gitaru do obnovenej verzii skladby Marka Knopflera „Going Home: Theme of the Local Hero“. Nahrávka bola venovaná na pomoc pre britskú charitatívnu nadáciu Teenage Cancer Trust.[80]

Dňa 24. apríla David Gilmour oznámil, že má pripravený svoj piaty sólový album Luck and Strange, ktorý by mal vyjsť 6. septembra 2024 (t.j. presne v deň 81. narodenín Rogera Watersa).[81] Album sa nahrával päť mesiacov v Brightone a Londýne. Producent nahrávania bol Charlie Andrew. Gilmour povedal, že Andrew ho hudobne vyhecoval, nakoľko „má až úžasný nedostatok vedomostí alebo rešpektu k tejto jeho (Gilmourovej) minulosti“, nepodriaďoval sa mu, čo bolo Gilmourovi sympatické.[81] Väčšinu textov na albume, ktorý sa podľa autorky zaoberá témami starnutia a smrteľnosti, napísala Polly Samsonová.[81] V skladbách albumu sa nachádzajú aj nahrávky klávesových nástrojov, ktoré Richard Wright nahral ešte v roku 2007, sú tam aj texty Gilmourovho syna, Charlieho, a hra na harfu a vokály od Gilmourovej dcéry Romany.[81] Prvý singel albumu Luck and Strange, „The Piper’s Call“, vyšiel dňa 25. apríla 2024.[81]

Hudobný štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour za svoje vzory označuje mnohých gitaristov od Peta Seegera,[82] bluesmena Leada Bellyho,[82] Jeffa Becka,[82] Erica Claptona,[82] Jimiho Hendrixa,[82], ale aj mená ako sú Joni Mitchell,[83] americký gitarista John Fahey,[83] bluesman Roy Buchanan,[83] či Hank Marvin z kapely The Shadows[84]. Gilmour raz na túto tému povedall, že „Najprv som niečo skopíroval, kopírovať sa nebojte, no a nakoniec sa z toho rozvinulo niečo, čo by som mohol nazvať svojím vlastným."[83]

Gilmour v Buenos Aires, Argentína, počas Rattle That Lock Tour (19 December 2015). Gilmour hrá na opotrebenej gitare Fender Esquire.[85]

Jordan Potter, ktorý v roku 2022 písal pre časopis Far Out, opísal Gilmoura ako osobu s „jedinečným a neustále sa rozvíjajúcim gitarovým štýlom“ a dodal, že „vychádzajúc zo zdravého zdroja vplyvu, si dokázal rozvinúť svoj vlastný charakteristický štýl, uznávaný pre jeho zvučnú gravitáciu a perfektné vychýlenia v sólach, ktoré si uprednostňovali presnosť pred rýchlosťou."[86] Gilmourov spôsob hrania na sólovú gitaru sa vyznačuje frázovaním, ktoré je ovplyvnené bluesovým hudobným štýlom, výrazným ohybaním nôt a ich udržaním. V rozhovore z roku 1985 povedal: „Nemôžem hrať ako Eddie Van Halen, prial by som si, aby som mohol [...] Niekedy si myslím, že by som na gitare mal viac pracovať. Hrám každý deň, ale vedome necvičím stupnice, či čokoľvek konkrétne."[86] V roku 2006 Gilmour povedal: „[Moje] prsty na hmatníku vytvárajú charakteristický zvuk... [nie sú] veľmi rýchle, no myslím, že som okamžite rozpoznateľný."[84] Technik kapely Pink Floyd, Phil Taylor, k tomu povedal: „Skutočne sú to len jeho prsty, jeho vibrato, jeho výber nôt a spôsob, akým svoje efekty nastavuje... V skutočnosti, bez ohľadu na to, ako dobre duplikujete vybavenie, nikdy nebudete schopní duplikovať. osobnosť."[87]

Gilmour tiež hráva aj na basovú gitaru, klávesové nástroje, bendžo, lap steel gitaru, mandolínu, harmoniku, na bicie a na saxofón.[88] Gilmour povedal, že hral na basovú gitaru v niekoľkých skladbách skupiny Pink Floyd, ako bola napríklad bezpražcová basgitara v piesni „Hey You“. Šlo mu to totiž rýchlejšie ako Watersovi.[89]

Umelecký vplyv Davida Gimloura[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa vyjadrenia v magazíne MusicRadar, je Gilmour udomácnenou postavou medzi klasickými rockovými hudobníkmi. Je veľmi vysoko cenený mnohými mladšími fanúšikmi gitarovej hudby. Dávajú Gilmoura na vrchol medzi gitaristami 70. rokov 20. storočia. Je pre nich spojovacím článkom medzi Jimmim Hendrixom a Eddie Van Hallenom.[90] Redaktor Billy Saefong z magazínu MusicRadar napísal, že Gilmour „Nie je na pódiu taký okázalý ako bol Jimi Hendrix, či Jimmy Page, no jeho hra na gitare aj tak pôsobí veľmi emotívne."[91]

V roku 1996 Gilmoura ako člena skupiny Pink Floyd uviedli do Rock and Roll Hall of Fame. Rešpektované publikácie vrátane časopisu Rolling Stone, či The Daily Telegraph.[92] ho zaraďujú na zoznamy medzi najlepších gitaristov všetkých čias[93][94] V januári 2007 čitatelia časopisu Guitar World zaradili Gilmourove sóla v skladbách „Comfortably Numb“, „Time“ a „Money“ do zoznamu stovky najlepších gitarových sól.[95] V roku 2011 časopis Rolling Stone označil Gilmoura za 14. najlepšieho gitaristu všetkých čias.[96]

Za jedného z troch svojich najväčších vzorov menoval Davida Gilmoura Steve Rothery z britskej neo-progresívnej kapely Marillion.[97] Írsky hudobník, John Mitchell, ktorý hrá na gitaru v kapelách It Bites a Arena, tiež označuje Gilmoura za svoj hudobný vzor.[98] V roku 2013, Gary Kemp, gitarista a hudobný skladateľ v skupine Spandau Ballet, a v súčasnosti člen zoskupenia Nick Mason's Saucerful of Secrets, tvrdí, že si Gilmour za prácu, ktorú odviedol pri nahrávaní legendárneho albumu The Dark Side of the Moon zaslúži označenie za najlepšieho gitaristu novodobej hudobnej histórie.[99]

Hudobné nástroje[upraviť | upraviť zdroj]

David Gilmour je známy nielen ako hráč na sólovú gitaru. Hráva aj na basovú gitaru, klávesové nástroje, ako aj bicie. Na svojom sólovom albume, On an Island, hrá aj na saxofón.

Gitary[upraviť | upraviť zdroj]

For Gilmour's 21st birthday, in March 1967, his parents gave him his first Fender guitar, a white Telecaster with a white pickguard and a rosewood fretboard. He used this guitar when he joined Pink Floyd in 1968, with one of Barrett's Telecasters as a spare.[100]

The Black Strat[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmouova gitara Black Strat vystavená na Pink Floyd: Their Mortal Remains.[101]

Gilmour, svoj Fender Stratocaster, známy ako Black Strat používal na väčšine koncertov kapely Pink Floyd a na každý štúdiový album, ktorý nahrali v rokoch 1970 až 1983. Túto gitaru kúpil v roku 1970 v americkom obchodne s hudobnými nástrojmi, Manny's Music, v New Yorku. Bolo to po tom, čo z dôvodu krádeže ich aparatúry v New Orleanse museli turné kapely po USA zrušiť.[102] Táto gitara, ktorá mala pôvodne palisandrový hmatník a biely chránič na tele, prešla niekoľkými úpravami. V konečnej podobe zostala sčiernym chráničom a s krkom vyrobeným z javora.[103] V roku 2019 bola gitara na charitatívnej dražbe predaná za 3,9milióna dolárov.[104] Stala sa tak jednou z najdrahších gitár predaných na aukcii.

Fender Black Strat Signature Stratocaster[upraviť | upraviť zdroj]

V novembri 2006 divízia Fender Musical Instruments Corporation sídliaca v komplexe jej ústredia v Corone, Riverside County, Kalifornia, Fender Custom Shop, oznámila, že dňa 22. septembra 2008 vydá dve reprodukcie Gilmourových gitár Black Strat. Phil Taylor, Gilmourov gitarový technik, dohliadal na toto vydanie a napísal knihu o histórii tejto gitary.[105] Dátum vydania týchto gitár bol zvolený tak, aby sa zhodoval s vydaním Gilmourovho albumu Live in Gdańsk.[106] Obe gitary sú založené na rozsiahlych meraniach pôvodného nástroja, pričom každá má rôzny stupeň opotrebenia. Najdrahší je David Gilmour Relic Stratocaster, ktorý sa vyznačuje najpresnejšou kópiou opotrebenia na pôvodnej gitare. Je vyrobená aj originálna kópia gitary, David Gilmour NOS Stratocaster.[107]

The 0001 Strat[upraviť | upraviť zdroj]

The 0001 Strat je Fender Stratocaster má biele telo, javorovým krkom, s trojcestným voličom snímania zvuku, zlatým eloxovaným ochranným krytom a zlátenými kovovými prvkami.[108][109][110] Gilmour ho kúpil od gitarového technika Phila Taylora, ktorý ho kúpil od Seymoura W. Duncana.[111] Duncan uvádza, že túto gitaru nazýval „partcaster“, pretože ju poskladal z dvoch rôznych gitár.[112] Gilmour použil gitaru v roku 2004 počas akcie nazvanej Strat Pack, ktorá sa konala vo Wembley Arene a bola pripomienkou na 50. výročie Stratocastera. Použil ju spolu s jedným z jeho Stratocasterov, Candy Apple Red, ktorý je známy z vystúpení v rokoch 1987 až 2004. Má sériové číslo 0001. Nie je ale prorotypom, prototypy boli konštruované ešte pred touto gitarou.[110] Model bol v ďalších rokoch používaný ako náhradná a ako slide gitara. V roku 2019 bol 0001 Strat predaný v aukcii za 1 815 000 dolárov, čím sa vytvoril nový svetový aukčný rekord pre Stratocaster..[113] Gilmour tiež vlastní Stratocaster zo začiatku roku 1954, pri ktorom je predpoklad, že predchádzal komerčnému uvedeniu modelu Fender.[114]

Iné elektrické gitary[upraviť | upraviť zdroj]

Spolu s modelmi Fender Gilmour počas nahrávania albumov The Wall a A Momentary Lapse of Reason použil aj zlatú verziu modelu gitary Gibson Les Paul, ktorú mal osadenú snímačmi P-90.[115] Tento model gitary bol použitý pre gitarové sólo v skladbe „Another Brick in the Wall, Part 2“.[116]

Gilmour tiež hrá na gitary značky Gretsch: Gretsch Duo-Jet, Gretsch White Falcon a „White Penguin". Počas nahrávania albumov Meddle a Dark Side of the Moon hral na 24 pražcovej gitare Bill Lewis a na modeli Steinberger GL, ktorý bol jeho hlavnou gitarou počas nahrávania albumu A Momentary Lapse of Reason.[117]

Akustické gitary[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour použil mnoho akustických gitár, vrátane klasického modelu Gibson Chet Atkins a Gibson J-200 Celebrity,[118] ktoré mal od Johna Illsleyho z kapely Dire Straits.[114] Pri hraní používal aj niekoľko modelov Ovation. Boli to modely Custom Legend 1619-4 a Custom Legend 1613-4 s nylonovými strunami. Obidve tieto gitary mal pri nahrávaní albumu The Wall.[119] Z gitár značky Martin použil model D-35, zakúpený v New Yorku v roku 1971[114] a dvanástrunovú gitaru D12-28.[119]

Steel gitary[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour pri hraní na lap steel gitaru (1977).

Gilmour na začiatku sedemdesiatych rokov často používal dvojo steel gitár Jedson a pedálový Steel Fender 1000. Gitary boli pôvodne zakúpené v záložni, keď bol Gilmour v roku 1970 v Seattli. Gitara Jedson bola použitá pri nahrávaní „One of These Days“ z albumu Meddle a v nahrávkach piesní „Breathe“ a „The Great Gig in the Sky“ z albumu Dark Side of the Moon.[120] Gilmour tiež vlastní nástroj Fender Deluxe lap steel, ktorý použil v roku 1994 počas turné The Division Bell.[118] Gilmour vlastní aj model Champ lap steel. Spolu s lap steel modelmi od firmy Fender, Gilmour použil aj: Gibson EH150 a dva modely Jedson: jeden červený (v roku 1977 vyladený D-G-D-G-B-E pre „Shine On You Crazy Diamond, Parts 6–9“, 1987–2006: vyladený E-B-E-H-G-B-E pre „High Hopes").[119] Gilmour na album Blue Pine Trees od britskej skupiny Unicorn nahrával aj na pedálovej steel gitare.

Basové gitary[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour hral na basgitaru v štúdiu aj na pódiu a hral na mnohých basových modeloch vrátane gitár: Ovation Magnum, Fender Bass VI, Fender Precision,[121] ako aj džezové basové modely a bezpražcovú gitaru Charvel (všetky používal pri nahrávaní The Wall). Počas koncertu Amnesty International v roku 1991 použil Gilmour basu Music Man Fretless Stingray.[122]

Snímače s Gilmourovou značkou (Signature)[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2004 spoločnosť EMG, Inc. vydala gitarový snímač DG20 Signature, ktorý je určený pre Fender Stratocaster. Sada obsahovala tri aktívne snímače, EXG Guitar Expander pre zvýšenie výškových a basových frekvencií a ovládač prítomnosti SPC pre zvýraznenie spodkov a stredov. Systém bol vopred zapojený na zákazkovom 11-dierovom perleťovom chrániči s bielymi gombíkmi.[123] Súprava bola založená na konfigurácii namontovanej na Gilmourovom červenom Stratocasteri počas turné Momentary Lapse of Reason a Division Bell.[124]

Rodinný život[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour má štyri deti zo svojho prvého manželstva s manželkou Ginger: Alice (*1976), Clare (*1980), Sara (*1982) a Matthew (*1985). Z druhého manželstva s Polly Samsonovou (ktorá je aj autorkou textov niektorých skladieb skupiny Pink Floyd a Davidových sólových albumov) má štyri deti: jedného adoptívneho syna Charlieho (Polyne dieťa s Heathcote Williamsom) a tri biologické: Joe, Gabriel a Romany. Hlas Charlieho môžeme slabo začuť ako telefonuje so Stevem O’Rourkem na konci albumu The Division Bell.

Dobročinnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour predal svoj Londýnsky dom v Little Venice Earlovi Spencerovi (bratovi Lady Diany) a peniaze z predaja (3,6 miliónov Anglických Libier = 5,9 miliónov USD) použil na vybudovanie prístrešia pre bezdomovcov a duševne chorých.

Gilmour podporuje aj ďalšie charitatívne a neziskové organizácie:

V novembri 2003, dostal David Gilmour Kríž Britského Impéria za dobročinnosť a zásluhy pre hudobnú tvorbu.

Osobné záľuby[upraviť | upraviť zdroj]

Gilmour je skúseným pilotom. Vo svojej leteckej spoločnosti Intrepid Aviation mal peknú zbierku historických lietadiel. Nakoľko mal túto leteckú firmu viac-menej pre zábavu a nechcel sa letectvu venovať profesionálne, rozhodol sa túto spoločnosť v roku 2002 predať.

Diskografia[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Diskografia skupiny Pink Floyd
Štúdiové albumy

Spolupráca s ďalšími hudobníkmi[upraviť | upraviť zdroj]

Roger Waters
Syd Barrett
Kate Bush
Paul McCartney, Wings
Bryan Ferry
Ďalšie projekty

Filmy (video), DVD[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Povey 2008, s. 47.
  2. ↑ For 250 million records sold see: Pink Floyd Reunion Tops Fans' Wish List in Music Choice Survey [online]. Bloomberg Television, 26 September 2007. Dostupné online. Archivované 2013-08-12 z originálu. ; For 74.5 million RIAA certified units sold see: Top Selling Artists [online]. Recording Industry Association of America. Dostupné online. Archivované 2012-07-19 z originálu.
  3. ↑ Gilmour dedicates his award to late colleague [online]. Q Awards. Dostupné online. Archivované 2011-08-10 z originálu.
  4. ↑ The 250 Greatest Guitarists of All Time [online]. 13 October 2023. Dostupné online. (po anglicky)
  5. ↑ Robert Plant voted rock's greatest voice [online]. 4 January 2009. Dostupné online. Archivované 2015-09-11 z originálu.
  6. ↑ Fitch 2005, s. 115.
  7. ↑ Blake 2008, s. 14.
  8. ↑ a b David Gilmour: Wider Horizons [online]. 14 November 2015. Dostupné online. Archivované 2020-08-04 z originálu.
  9. ↑ Blake 2008: the house in Trumpington; Manning 2006.
  10. ↑ Manning 2006, s. 10–11.
  11. ↑ Blake 2008, s. 18–19.
  12. ↑ a b c d e Manning 2006, s. 11.
  13. ↑ Blake 2008, s. 15–17.
  14. ↑ Blake 2008, s. 50.
  15. ↑ Manning 2006, s. 18.
  16. ↑ BOYD, Pattie. Wonderful Tonight. [s.l.] : [s.n.], 2007. S. 53.
  17. ↑ a b Manning 2006, s. 44.
  18. ↑ Mason 2005, s. 87–107.
  19. ↑ Manning 2006, s. 38.
  20. ↑ Mason 2005: (primary source); Povey 2008: (secondary source).
  21. ↑ Schaffner 1991, s. 107.
  22. ↑ Blake 2008, s. 112.
  23. ↑ The 30-Year Technicolor Dream. Mojo, July 1995.
  24. ↑ Schaffner 1991, s. 221–222.
  25. ↑ Povey & Russell 1997, s. 185.
  26. ↑ a b c d e f g h i j k l m n MILES, Barry; Andy Mabbett. Pink Floyd the visual documentary. Updated. vyd. London : Omnibus, 1994. ISBN 0-7119-4109-2.
  27. ↑ Schaffner 1991, s. 123.
  28. ↑ Blake 2008, s. 304.
  29. ↑ Blake 2008, s. 312.
  30. ↑ Schaffner 1991
  31. ↑ Why Pink Floyd's David Gilmour and Roger Waters feuding [online]. 7 February 2023. Dostupné online. Archivované 2023-02-09 z originálu. (po anglicky)
  32. ↑ Blake 2008, s. 318.
  33. ↑ EWING, Jerry. David Gilmour: I mixed Jimi Hendrix's sound at the Isle Of Wight [online]. 12 March 2019. Dostupné online. Archivované 2023-02-13 z originálu.
  34. ↑ COWLEY, Jason. The Wow Factor. New Statesman, 7 February 2005. Dostupné online [cit. 2017-06-29].
  35. ↑ Rolling Stone magazine, 8 February 1990, pp 21–2: "The Sensual Woman" by Sheila Rogers.
  36. ↑ The Rightful Heir?. Q, September 1990.
  37. ↑ KRUSE, Holly. Kate Bush: Enigmatic chanteuse as pop pioneer. Soundscapes.info, Online Journal on Media Culture, November 2000. Dostupné online [cit. 2017-06-29]. ISSN 1567-7745. , Originally published in Kate Bush: Enigmatic chanteuse as pop pioneer. Tracking: Popular Music Studies, 1988.
  38. ↑ Kate Bush [online]. EMI. Dostupné online. Archivované 2012-02-26 z originálu.
  39. ↑ The Rightful Heir? [online]. September 1990. Dostupné online. Archivované 2011-09-27 z originálu.
  40. ↑ Paul McCartney Concert Setlist at Cavern Club, Liverpool on December 14, 1999 [online]. setlist.fm. Dostupné online. Archivované 2014-05-22 z originálu.
  41. ↑ Povey 2008, s. 306, 314–315.
  42. ↑ Povey 2008, s. 315.
  43. ↑ a b Pink Floyd gives back [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-08-15 z originálu.
  44. ↑ Pink Floyd offered millions to tour [online]. . Dostupné online. Archivované 2008-12-19 z originálu.
  45. ↑ Il requiem di David Gilmour "I Pink Floyd? Sono finiti" [online]. 3 February 2006. Dostupné online. Archivované 2015-06-08 z originálu.
  46. ↑ Blake 2008, s. 387.
  47. ↑ Mabbett 2010, s. 139–140.
  48. ↑ David Gilmour Biography [online]. . Dostupné online. Archivované 2007-12-03 z originálu.
  49. ↑ Top 200 Albums (March 26, 2006) [online]. 25 March 2006. Dostupné online. Archivované 2017-05-08 z originálu.
  50. ↑ Povey 2008, s. 306–310.
  51. ↑ Mabbett 2010, s. 141–142.
  52. ↑ Povey 2008, s. 310.
  53. ↑ Mabbett 2010
  54. ↑ a b Mabbett 2010, s. 140–141.
  55. ↑ Arnold Layne chart position [online]. . Dostupné online. Archivované 2011-11-13 z originálu.
  56. ↑ Pink Floyd news resource [online]. Brain Damage, 27 May 2009. Dostupné online. Archivované 2011-06-15 z originálu.
  57. ↑ Chicago [online]. . Dostupné online. Archivované 2012-02-26 z originálu.
  58. ↑ KREPS, Daniel. Pink Floyd's Gilmour and Waters Stun Crowd With Surprise Reunion [online]. 12 July 2010. Dostupné online. Archivované 2010-07-15 z originálu.
  59. ↑ Pink Floyd bandmates reunite at Roger Waters concert [online]. viagogo, 16 May 2011. Dostupné online. Archivované 2013-10-20 z originálu.
  60. ↑ The Orb on Gilmour's website [online]. Davidgilmour.com. Dostupné online. Archivované 2011-07-19 z originálu.
  61. ↑ The Endless River: Amazon.co.uk: Music [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-06-07 z originálu.
  62. ↑ EVERITT, Matt. Shaun Keaveny, with a Pink Floyd Exclusive, Pink Floyd Talk to 6 Music's Matt Everitt [online]. BBC, 9 October 2014. Dostupné online. Archivované 2014-11-11 z originálu.
  63. ↑ GREENE, Andy. David Gilmour: There's No Room in My Life for Pink Floyd [online]. 29 October 2014. Dostupné online. Archivované 2014-11-08 z originálu.
  64. ↑ David Gilmour's New Album "Coming Along Very Well..." in 2015 [online]. 29 October 2014. Dostupné online. Archivované 2014-11-09 z originálu.
  65. ↑ Pink Floyd are 'done', says Dave Gilmour [online]. 14 August 2015. Dostupné online. Archivované 2016-10-18 z originálu.
  66. ↑ David Gilmour previews new solo album Rattle That Lock: Pink Floyd member's first record in 10 years will surface this September (by Alex Young) [online]. 7 June 2015. Dostupné online. Archivované 2021-04-18 z originálu.
  67. ↑ David Gilmour: Wider Horizons [online]. BBC. Dostupné online. Archivované 2020-08-04 z originálu.
  68. ↑ David Gilmour Returns To Pompeii – New film hits cinemas for one night only on September 13... [online]. 31 May 2017. Dostupné online. Archivované 2017-05-31 z originálu.
  69. ↑ David Gilmour – Official Site [online]. . Dostupné online. Archivované 2014-10-20 z originálu.
  70. ↑ Live At Pompeii [online]. 29 September 2017. Dostupné online. Archivované 2023-04-17 z originálu.
  71. ↑ Official Album Chart Top 100 [online]. . Dostupné online. Archivované 2015-11-29 z originálu.
  72. ↑ Pink Floyd's David Gilmour made honorary citizen of Pompeii [online]. 7 July 2016. Dostupné online. Archivované 2020-05-18 z originálu.
  73. ↑ a b GREENE, Andy. Nick Mason on the State of Pink Floyd: 'It's Silly to Still Be Fighting' [online]. 10 December 2018. Dostupné online. Archivované 2020-11-08 z originálu. (po anglicky)
  74. ↑ Watch David Gilmour performing Syd Barrett songs whilst in lockdown [online]. . Dostupné online. Archivované 2020-06-05 z originálu. (po anglicky)
  75. ↑ GROW, Kory. Hear David Gilmour's First New Song in Five Years 'Yes, I Have Ghosts' [online]. 3 July 2020. Dostupné online. Archivované 2020-07-03 z originálu.
  76. ↑ Roger Waters Announces 'Animals' Deluxe Edition, Plans for a Memoir [online]. 1 June 2021. Dostupné online. Archivované 2022-10-13 z originálu.
  77. ↑ WILLMAN, Chris. Roger Waters Is 'Antisemitic to Rotten Core,' Says Former Pink Floyd Lyricist Polly Samson — and Her Husband, David Gilmour, Emphatically Agrees [online]. 7 February 2023. Dostupné online. Archivované 2023-02-07 z originálu.
  78. ↑ ALEXIS, Petridis. 'This is a crazy, unjust attack': Pink Floyd re-form to support Ukraine. The Guardian, 7 April 2022. Dostupné online [cit. 2022-04-07].
  79. ↑ David Gilmour: Why I'm Bringing Back Pink Floyd After 28 Years [online]. 8 April 2022, [cit. 2022-04-08]. Dostupné online.
  80. ↑ DUNWORTH, Liberty. Mark Knopfler recruits Bruce Springsteen, Brian May, Ronnie Wood and more for Teenage Cancer Trust single [online]. 8 February 2024. Dostupné online.
  81. ↑ a b c d e GROW, Kory. David Gilmour to Release New Album, 'Luck and Strange,' This Fall [online]. 24 April 2024. Dostupné online. (po anglicky)
  82. ↑ a b c d e BONNER, Michael. An interview with David Gilmour – Page 4 of 8 – Uncut [online]. 6 March 2017. Dostupné online. Archivované 2018-05-07 z originálu.
  83. ↑ a b c d Christie's Guitar Auction – David Answers Your Questions [online]. . Dostupné online. Archivované 2020-07-29 z originálu.
  84. ↑ a b Classic guitar interview: David Gilmour, 2006 [online]. 30 March 2012. Dostupné online. Archivované 2016-08-17 z originálu.
  85. ↑ David Gilmour: behind the scenes with a guitar legend – in pictures [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-01-06 z originálu.
  86. ↑ a b POTTER, Jordan. The guitarist David Gilmour wishes he could play like [online]. 29 October 2022. Dostupné online. Archivované 2023-01-20 z originálu.
  87. ↑ Tolinski, Brad. Welcome to the Machines [online]. September 1994. Dostupné online. Archivované 2012-06-17 z originálu.
  88. ↑ David Gilmour [online]. . Dostupné online. Archivované 2016-06-29 z originálu.
  89. ↑ RESNICOFF, Matt. Careful With That Axe — David Gilmour Chops Through Pink Floyd's Past To Build A New Future. Musician, August 1992.
  90. ↑ Classic guitar interview: David Gilmour, 2006 [online]. 30 March 2012. Dostupné online. Archivované 2019-06-01 z originálu.
  91. ↑ SAEFONG, Billy. 5 songs guitarists need to hear... by David Gilmour (that aren't Comfortably Numb) [online]. 7 April 2020. Dostupné online. Archivované 2020-04-14 z originálu.
  92. ↑ The greatest guitarists of all time, in pictures. The Telegraph, 23 July 2015. Dostupné online [cit. 2018-04-22]. ISSN 0307-1235.
  93. ↑ 100 Greatest Guitarists [online]. . Dostupné online. Archivované 2013-03-08 z originálu.
  94. ↑ 100 Greatest Guitarists: David Fricke's Picks [online]. . Dostupné online. Archivované 2018-04-22 z originálu.
  95. ↑ 100 Greatest Guitar Solos: 51–100 [online]. . Dostupné online. Archivované 2010-11-30 z originálu.
  96. ↑ Wenner 2011, s. 59.
  97. ↑ BLAKE, Mark. Steve Rothery: "People still think Marillion are a Scottish heavy metal band" [online]. 22 March 2017. Dostupné online. Archivované 2020-12-06 z originálu.
  98. ↑ John Mitchell – It Bites – Interview Exclusive [online]. 15 April 2012. Dostupné online. Archivované 2019-06-01 z originálu.
  99. ↑ My six best albums: Gary Kemp [online]. 12 April 2013. Dostupné online. Archivované 2019-06-01 z originálu.
  100. ↑ TAYLOR, Phil. Pink Floyd The Black Strat: A history of David Gilmour's black Fender Stratocaster. 2nd. vyd. New York : Hal Leonard Books, 2008. ISBN 978-1-4234-4559-3. S. 8–9.
  101. ↑ Pink Floyd: Their Mortal Remains exhibition label
  102. ↑ TAYLOR, Phil. Pink Floyd The Black Strat: A history of David Gilmour's black Fender Stratocaster. 2nd. vyd. New York : Hal Leonard Books, 2008. ISBN 978-1-4234-4559-3. S. 7.
  103. ↑ TAYLOR, Phil. Pink Floyd The Black Strat: A history of David Gilmour's black Fender Stratocaster. 2nd. vyd. New York : Hal Leonard Books, 2008. ISBN 978-1-4234-4559-3.
  104. ↑ David Gilmour's Guitars Sell for Millions at Charity Auction [online]. 20 June 2019. Dostupné online. Archivované 2020-02-19 z originálu.
  105. ↑ The Black Strat [online]. . Dostupné online. Archivované 2015-10-25 z originálu.
  106. ↑ David Gilmour [online]. . Dostupné online. Archivované 2016-02-02 z originálu.
  107. ↑ Fender David Gilmour Signature Series Stratocaster [online]. 2 February 2009. Dostupné online. Archivované 2015-10-03 z originálu.
  108. ↑ HUNTER, Dave. Star Guitars. [s.l.] : Voyageur Press, September 2014. Dostupné online. ISBN 9781627883818. S. 97.
  109. ↑ Dennis Lynch. The Fender Stratocaster Celebrates Its 60th Anniversary [online]. 19 April 2014. Dostupné online. Archivované 2015-10-04 z originálu.
  110. ↑ a b The #0001 Stratocaster [online]. . Dostupné online. Archivované 2013-01-24 z originálu.
  111. ↑ Gilmour: Guitars & Gear [online]. . Dostupné online. Archivované 2016-03-04 z originálu.
  112. ↑ Guitar Mysteries: The History of #0001 Stratocaster [online]. 10 February 2022. Dostupné online. Archivované 2023-03-07 z originálu.
  113. ↑ David Gilmour's Guitars Shatter Records at Auction [online]. Guitar World, 20 June 2019. Dostupné online. Archivované 2019-06-20 z originálu.
  114. ↑ a b c David Gilmour's legendary 'Black Strat' comes to auction [online]. Christie's, 29 January 2019. Dostupné online.
  115. ↑ Fitch 2005, s. 428, 431.
  116. ↑ The David Gilmour Guitar Collection [online]. David Gilmour, 30 January 2019. Dostupné online. Archivované 2021-10-28 z originálu.
  117. ↑ Fitch 2005, s. 420: Bill Lewis 24-fret guitar, 431: Steinberger GL model.
  118. ↑ a b Fitch 2005, s. 434.
  119. ↑ a b c Fitch & Mahon 2006, s. 268.
  120. ↑ Fitch 2005, s. 424.
  121. ↑ Pink Floyd – David Gilmour's Guitar Gear Rig and Equipment [online]. . Dostupné online. Archivované 2015-02-06 z originálu.
  122. ↑ David Gilmour [online]. . Dostupné online. Archivované 2015-10-22 z originálu.
  123. ↑ EMG DG20 David Gilmour Pickups [online]. . Dostupné online. Archivované 2019-05-27 z originálu.
  124. ↑ The Red Stratocaster [online]. . Dostupné online. Archivované 2008-03-31 z originálu.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku David Gilmour na anglickej Wikipédii.

Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • DI PERNA, Alan. Guitar World Presents Pink Floyd. [s.l.] : Hal Leonard Corporation, 2002. Dostupné online. ISBN 978-0-634-03286-8.
  • FITCH, Vernon. Pink Floyd: The Press Reports 1966–1983. [s.l.] : Collector's Guide Publishing Inc, 2001. ISBN 978-1-896522-72-2.
  • Roger Waters: Welcome to My Nightmare ... Behind The Wall. Mojo (Emap Metro), December 2009, s. 68–84.
  • HARRIS, John. The Dark Side of the Moon: The Making of the Pink Floyd Masterpiece. [s.l.] : Da Capo, 2005. Dostupné online. ISBN 978-0-306-81342-9. [nefunkčný odkaz]
  • HIATT, Brian. Back to The Wall. September 2010. S. 50–57.
  • MACDONALD, Bruno. Pink Floyd: through the eyes of ... the band, its fans, friends, and foes. [s.l.] : Da Capo Press, 1997. Dostupné online. ISBN 978-0-306-80780-0. [nefunkčný odkaz]
  • MABBETT, Andy. The Complete Guide to the Music of Pink Floyd. 1st UK paperback. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 1995. ISBN 978-0-7119-4301-8.
  • MILES, Barry. Pink Floyd: A Visual Documentary by Miles. New York : Putnam Publishing Group, 1982. ISBN 978-0-399-41001-7.
  • SCARFE, Gerald. The Making of Pink Floyd: The Wall. 1st US paperback. vyd. [s.l.] : Da Capo Press, 2010. ISBN 978-0-306-81997-1.
  • Pink Floyd: The Making of The Wall. Mojo (London: Emap Metro), December 1999, s. 76–95.
  • WATKINSON, Mike; ANDERSON, Pete. Crazy Diamond: Syd Barrett & the Dawn of Pink Floyd. 1st UK paperback. vyd. [s.l.] : Omnibus Press, 1991. Dostupné online. ISBN 978-1-84609-739-3.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=David_Gilmour&oldid=7843917“