Nenápadný hrdina Ľudovít Didi. Z chudobného rómskeho chlapca, ktorý si na stanici pýtal jedlo, nielen učiteľ - Dalito.sk

Nenápadný hrdina Ľudovít Didi. Z chudobného rómskeho chlapca, ktorý si na stanici pýtal jedlo, nielen učiteľ

zdroj: internet

Príbehy, na ktoré nesmieme zabudnúť

Prozaik rómskeho pôvodu a signatár Charty 77 Ľudovít Didi knižne debutoval ako 73-ročný románom Príbehy svätené vetrom (2004). Pred dvadsiatimi rokmi tak vyšiel vôbec prvý autentický rómsky román v slovenskej literatúre. Prezidentka Zuzana Čaputová ho v januári 2023 ocenila in memoriam.

Učiteľ, spisovateľ a účastník protikomunistického odboja Ľudovít Didi sa narodil 16. januára 1931 v Púchove ako nemanželské rómske dieťa. Vyrastal u starých rodičov a v detstve často zažíval aj prejavy diskriminácie. „Do školy som chodil s plnými vreckami hrachu, opekaných zemiakov,“ povedal v rozhovore pre Knižnú revue v roku 2005. “Toto ma hrialo a bol to môj chlieb. Mlieko som nepoznal, chleba bolo pomenej…“

Chcel sa stať učiteľom. Prijali ho na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no pretože rodina nemala peniaze na internát, do školy nenastúpil.

O nejaký čas sa na nákladnom aute odviezol do Bratislavy. Na hlavnej stanici si ho všimli žandári, keď si od ľudí pýtal jedlo. Keď im vysvetlil svoju situáciu a že si hľadá prácu, veliteľ žandárov mu umožnil dva týždne prespávať na žandárskej stanici.

Chudoba aj normalizačné represálie

Zoznámil sa s istým Bulharom, ktorému potom za stravu a bývanie doučoval dvoch synov. Popritom vypomáhal v niekoľkých reštauráciách. Postupne si zarobil na maturitný kurz, ktorý organizovala medzinárodná organizácia YMCA.

Po absolvovaní kurzu sa prihlásil na Vysokú školu politických a hospodárskych vied v Prahe. Po dvoch rokoch ho však pre jeho názory zo školy vylúčili. Napokon vyštudoval Pedagogickú školu v Nitre a následne aj Pedagogický inštitút, čo mu umožnilo učiť aj na strednej škole. Najprv ako učiteľ, potom ako vychovávateľ pôsobil vo Vrábľoch.

V období normalizácie prišiel o prácu. Kvôli postojom v období Pražskej jari a pre kritiku okupácie. „Nad krajinou sa zatemnilo, armády, vojská, hory zbraní, hneď zahorúca začali s ľuďmi účtovať, z večera na ráno som bol čerstvý zločinec so všetkým, čo to prinášalo,” spomína v autobiografickom románe Príbehy svätené vetrom. “Odsúdil som inváziu ako takú, preto ma musel stihnúť trest. Zakázali mi vykonávať učiteľské povolanie, mňa i ženu vyhodili na ulicu, ostali sme na holom, vyhodili nás z roboty, a druhú, ani tú robotnícku, nám nedali.” Vo výpovedi sa uvádza: “V krízovom období v r. 1968/69 ste verejne zastávali besprávne protisocialistické a protisovietske názory na situáciu v našom štáte. Z týchto dôvodov nie je u Vás záruka, že povediete výchovu zverenej mládeže v duchu požiadaviek na ideovo-politickú výchovu socialistického človeka.”

Rok si márne hľadal zamestnanie. S manželkou predali auto, potom postupne aj jednotlivé kusy nábytku, aby mali čo jesť. Predvolávali ho na ŠtB do Nitry, vo Vrábľoch ho sledoval eštebák. “Dostali nás do ohromnej izolácie, v autobuse sa každý bál čo i prisadnúť si ku mne, nasadili na nás tajného, ktorý podával správy na ŠtB, volávali ma na výsluchy,” píše v knihe Príbehy svätené vetrom.

Napokon bolo manželom umožnené nastúpiť do fabriky. Museli však kvôli práci denne cestovať viac ako 60 kilometrov. „Bola to špinavá robota, ktorú nikto nechcel, robili sme pri stroji, boli tam výpary, chemikálie, emulzie, všetko, čo škodí zdraviu, ale nemali sme na výber. (…) Ak sme chceli žiť, boli iba dve cesty: robiť, vydržať, alebo umrieť od hladu, a keď nie je iné východisko, všetko je dobré. Robili sme na tri zmeny, najmä nočné boli ťažké a namáhavé.” Po dvoch rokoch na to doplatil svojim zdravím. Museli mu vyoperovať väčšinu žalúdka a stal sa z neho čiastočný invalid.

Represálie a šikanovanie zažívali aj ich deti, ktoré mali problém dostať sa na štúdium.

V júni 1980 manželia Didiovci šli do Prahy, kde vyhľadali mamu Marty Kubišovej, aby podpísali Chartu 77. Následne zažívali ďalšie perzekúcie. No tak ako ich nezlomili chudobné životné podmienky, nezlomili ich ani represálie komunistického režimu.

Prvý rómsky autor románov

Po páde totalitného režimu bol Ľudovít Didi rehabilitovaný. Vysoká škola ekonomická v Prahe mu na základe politickej rehabilitácie dokonca priznala titul Ing. Ústav pamäti národa v roku 2007 jemu i jeho manželke priznal status účastníkov protikomunistického odboja.

V roku 2001 na podnet svojej manželky začal písať. O tri roky mu už vyšiel autobiografický román s názvom Príbehy svätené vetrom (2004). Ľudovít Didi sa vo veku 73 rokov stal prvým autorom autenticky rómskeho románu v slovenskej literatúre. Potom napísal ešte ďalšie tri romány.

Zomrel v roku 2013 vo Vrábľoch. Prezidentka Zuzana Čaputová ho v januári 2023 ocenila in memoriam.

(Ak vás tento príbeh zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu. Ďakujeme!)

Môže vás zaujať: