Panovníci a osobnosti

Tento najslávnejší predstaviteľ Iktáriovskej vetvy veľmi starej maďarskej rodiny Bethlenovcov sa narodil v meste Ilia (Marosillye) v Rumunsku a vzdelanie získal v Lazarei, na hrade svojho strýka Andrása Lázára. Odtiaľ ho poslali na dvor sedmohradského kniežaťa Žigmunda Bátoryho, ktorého sprevádzal na jeho slávnej valašskej výprave. Bol pri tom, keď sa roku 1605 Štefan Bočkai stal sedmohradským kniežaťom a neskôr zostal jeho poradcom. Bethlen podporoval Bočkaiovho nástupcu Gabriela Bátoryho (1608 – 1613), ale pre nesúhlas s jeho politikou zbližovania sa s Habsburgovcami bol nútený utiecť a hľadať útočisko u Turkov.

V r.1613 Bethlen viedol veľké vojsko proti kniežaťu Bátorymu, ale v tom istom roku bol Bátory zavraždený dvomi jeho dôstojníkmi a Bethlen bol Osmanskou ríšou dosadený na trón za nesúhlasu rakúskeho cisára Mateja, ktorý by mal radšej na tróne niekoho nakloneného viac Viedni než Carihradu. 13. októbra 1613 sedmohradský snem v Kluži (dnes Cluj-Napoca; maď. Koloszvár) formálne potvrdil túto voľbu tureckého sultána. V roku 1615 cisár Matej tiež formálne uznal Bethlena ako knieža Sedmohradska, ale Bethlen tajne sľúbil, že bude bude pomáhať Habsburgovcom proti Turkom.

Bethlen zriadil výnimočný variant patriarchálneho ale dostatočne osvieteného despotizmu. Otváral bane, zakladal priemysel a znárodnil veľa zložiek sedmohradského zahraničného obchodu. Postavil veľký nový palác vo svojom hlavnom meste Alba Iulia (maď. Gyulafehérvár), vydržiaval si prepychový dvor a podporoval umenie a vedu, najmä v spojitosti s jeho vlastným kalvínskym vyznaním. Založil akadémiu, do ktorej pozýval pastorov a učiteľov z Kráľovského Uhorska, posielal študentov do zahraničia na protestantské univerzity do Anglicka, Nizozemska a protestantského Nemecka.

Mal viacero príčin na protihabsburgské výboje do susedného Kráľovského Uhorska. Povstanie Gabriela Bethlena bolo druhé zo šiestich protihabsburských stavovských povstaní. Prebiehalo v rokoch 1619 – 1626. Nesporne bol čiastočne motivovaný individuálnymi ambíciami, ale aj kvôli porušeniu viedenského mieru Habsburgovcami z roku 1606, ktorý ukončil protihabsbuské povstanie jeho „predchodcu“ Štefana Bočkaia a tiež porušili tajný dohovor s Bethlenom z roku 1615, predĺžili mier s Osmanskou ríšou v júli 1615, a spojili sa s Jurajom Drugetom, kapitánom Horného Uhorska (východné Slovensko a susedné územia) proti Bethlenovi.

Kým bol cisár Ferdinand II. zamestnaný v roku 1618 českým protihabsburským povstaním, podarilo sa Bethlenovi postaviť 18 tisícové vojsko, s ktorým v auguste 1619 vtrhol do Kráľovského Uhorska a v septembri obsadil Košice. Tu ho podporili oddiely sympatizujúcej šľachty, vyhlásili ho za „správcu“ Kráľovského Uhorska a ochrancu protestantov. Zakrátko dobyl celé Slovensko, krutosti a plieneniu sa nevyhol. V Bratislave mu 14. októbra palatín Žigmund Forgáč odovzdal na Bratislavskom hrade uhorskú kráľovskú korunu. 25. augusta 1620 sa na sneme v Banskej Bystrici dal Bethlen zvoliť za uhorského kráľa. Korunovaný však nebol, pretože si nechcel zahatať všetky cesty na prípadné dohody s cisárom. Cisár Ferdinand II., ktorý sa chystal na vojnu proti českým stavom, uzavrel s Betlhenom prímerie.

Porážka českých stavov Ferdinandovými oddielmi v bitke na Bielej hore v novembri 1620 (do ktorej Bethlen tiež poslal 3000 vojakov, ktorí ale prišli neskoro) spôsobila obrat a mala veľký vplyv na ďalší priebeh Bethlenovho povstania proti Habsburgovcom. Ferdinand II. sa strašnými represáliami pomstil porazeným Čechom a začal úspešne znova dobýjať dnešné územie Slovenska a Bethlen bol nútený začať mierové rokovania, čo bol ale aj dôsledok toho, že prestal byť bezprostredne podporovaný Turkami a stratil podporu tých protestantských šľachticov, ktorí nedostali zhabaný majetok katolíkov na Slovensku. Po dlhých rokovaniach bol 31. decembra 1621 (iné zdroje uvádzajú 6. január 1622) uzatvorený tzv. Mikulovský mier, ktorého podpisom sa Bethlen vzdal kráľovského titulu pod podmienkou, že Ferdinand potvrdí Viedenský mier z roku 1606 (ktorý povolil slobodu vierovyznania). Bethlen si navyše zabezpečil (čisto formálny) titul „ríšskeho kniežaťa“ (Sedmohradska). Získal sedem stolíc v okolí hornej Tisy, pevnosti Tokaj, Mukačevo a Ecséd, a vojvodstvá v Sliezsku.

Potom Bethlen ešte dva razy (1623 – 1624 a 1626) začal výpravy na území dnešného Slovenska proti Ferdinandovi, v tomto čase ako spojenec protihabsburgskej protestantskej koalície. Prvá vojna sa skončila (1624) Viedenským mierom, druhá v roku 1626 Bratislavským mierom, ktoré oba v podstate potvrdili výsledky Mikulovského mieru z r. 1621(22). Po druhej z týchto výprav sa Bethlen pokúsil o zblíženie s viedenským dvorom. Navrhol spojenectvo proti Turkom a svoj sobáš s rakúskou arcivojvodkyňou, ale Ferdinand mu nedôveroval, tak k dohode nedošlo.

Odpoveďou na zamietnutie z Viedne bol sobáš s Katarínou, dcérou kurfirsta Brandenburgu, ktorý ho tesnejšie spojil s protestantskou koalíciou, najmä s jeho švagrom Gustávom II. Adolfom, švédskym kráľom (kráľovná Mária Eleonóra bola sestrou jeho manželky), ktorý dúfal, že mu pomôže získať poľskú korunu. Zomrel skôr, ako mohol vykonať niektorý zo svojich plánov (15. november 1629).

Historici vykresľujú Bethlena rôzne. Maďarskí historici v ňom vidia skôr osvietenského absolutistického vládcu, ktorý rozvíjal hospodárstvo Sedmohradska, no nemeckí a slovenskí historici ho vidia skôr ako krutého a koristníckeho drancovateľa. Väčšina bojov počas Bethlenovych výprav sa odohrala na území dnešného Slovenska a spôsobila veľké škody. Gabriel Bethlen bol však určite jednou z najpozoruhodnejších a svojráznych osobností 17. storočia.