Vasiľ Biľak je dnes vnímaný ako jedna z najnegatívnejších postáv slovenských a českých dejín. Ako sa z vyučeného krajčíra z chudobnej rodiny z severovýchodného Slovenska stal vrcholný predstaviteľ komunistického režimu a jeden zo symbolov normalizácie?
Vasiľ Biľak je na Slovensku i v Čechách vnímaný vo veľkej miere ako symbol zrady a kolaborantstva v súvislosti s okupáciou našej krajiny v auguste 1968, a tiež ako jeden z hlavných strojcov následnej normalizácie. Pri jeho mene sa objavujú aj slová ako dogmatik, konzervatívec, predĺžená ruka Sovietov v ČSSR alebo Brežnevov trójsky kôň. Nehovoriac už o iných hanlivých prirovnaniach, ktoré sa za celé tie roky zniesli na adresu tohto vyučeného krajčíra pochádzajúceho zo severovýchodného Slovenska. Teda presný opak jeho generačného druha i dlhoročného spolupútnika v komunistickom hnutí Alexandra Dubčeka. Nájdu sa však aj takí, ktorí v Biľakovi vidia pravoverného komunistu, nikdy nezrádzajúceho myšlienky socializmu. Prípadne sa mu k dobru dávajú zásluhy za rozvoj jeho mimoriadne chudobného rodného kraja.
Detstvo plné chudoby
Kým u Dubčeka predurčil príklon ku komunizmu rodinný pôvod, u Biľaka to boli sociálne podmienky, do ktorých sa narodil a v ktorých prežil detstvo. Na svet prišiel 11. augusta 1917 v obci Krajná Bystrá, okres Svidník, blízko dnešných hraníc s Poľskom. Tento severovýchodný kút Slovenska patril k najchudobnejším častiam rakúsko-uhorskej monarchie a nič sa na tom nezmenilo ani po vzniku ČSR. Podobne ako v Dubčekovom prípade, aj rodičia Vasiľa Biľaka sa zoznámili v USA, kde pracovali aj tisíce ďalších obyvateľov východného Slovenska. Za oceánom sa dokonca zosobášili, žili tam spoločne päť rokov, ale deti im prišli na svet až doma.
Malý Vasiľ mal staršieho brata Dimitrija. Ostatní súrodenci zomreli ešte ako malé deti. V roku 1920 zomrel Biľakovi aj otec a matka sa druhýkrát vydala. Vzťah s otčimom však nebol dobrý a v tomto smere sú osudy malého Vasiľa podobné zase s Gustávom Husákom. Títo dvaja neskorší súperi v štruktúrach komunistickej strany mali v detstve tiež rovnako silné náboženské presvedčenie. Vasiľ Biľak bol zbožný v pravoslávnej viere a Husák na opačnej strane Slovenska miništroval v katolíckom kostole. Vo februári 1929 zomrela Biľakovi aj mama a dvanásťročný chlapec tak zostal úplne sám. Dva roky sa len tak potĺkal v rodnej obci, staral sa o dobytok, až napokon odišiel za bratom Dimitrijom do Hradca Králové, kde sa vyučil za krajčíra. Dovtedy bol najďalej v Bardejove a vlakom nikdy necestoval.
Zoznámenie sa s komunizmom
Práve v metropole východných Čiech sa zoznámil s robotníckym hnutím a komunistickými myšlienkami. Nachádzal v nich riešenie katastrofálnej sociálnej situácie, akú sám zažil na vlastnej koži. V Hradci Králové ale natrvalo nezostal, pretože sa presťahoval do Bratislavy, kde pracoval v krajčírskej firme. Obdobie druhej svetovej vojny nie je v Biľakovom živote veľmi známe. Vie sa iba, že viackrát bol povolaný do armády a zúčastnil sa Povstania, v ktorom utrpel vážne zranenie. Po zotavení sa mu podarilo dostať do Bratislavy, kde prečkal prechod frontu. V roku 1945 vstúpil do KSČ aj sa oženil. V prvom povojnovom roku tak zažil dva veľké životné medzníky.
Stále pracoval v krajčírskej dielni, ale začal sa postupne angažovať aj v krajčírskych odboroch. Profesionálnym funkcionárom sa stal až po februári 1948, keď komunisti prevzali úplnú moc v krajine. O dva roky neskôr už Biľak pracoval na Krajskom výbore KSS, kde mal na starosti textilný priemysel. Išlo o oblasť, v ktorej sa vyznal, ale v Biľakovom prípade to bola len štartovacia pozícia do ďalších, oveľa významnejších funkcií. V straníckom rebríčku začal stúpať v čase, keď boli kádre komunistickej strany zdecimované vnútrostraníckymi čistkami a súdruhovia potrebovali dostať do uprázdnených funkcií nových ľudí. Logicky sa od nich očakávalo, že budú spoľahliví, disciplinovaní a slepo verní politike KSČ.
Profesionálny funkcionár
Na jeseň 1951 poslali súdruhovia Vasiľa Biľaka na Ústrednú politickú školu do Prahy, aby sa pripravil na vykonávanie náročnejších straníckych funkcií. Skôr než stihol školu dokončiť, bol povolaný späť do Bratislavy, aby sa chopil vedenia ideologického oddelenia ÚV KSS, ktorému chýbal vedúci. Nepobudol tam však dlho. V jeho rodnom kraji strácala strana pôdu pod nohami z dôvodu odporu tamojšieho obyvateľstva proti násilnej kolektivizácii a Biľaka tam vyslali, aby situáciu upokojil. Najprv zodpovedal za ideológiu i priemysel a po krátkom čase sa stal vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Prešove. V tejto funkcii sa snažil čo najviac pomôcť svoju chudobnému kraju a dotiahnuť industrializáciu aj na severovýchodné Slovensko. Rovnako aj v neskorších rokoch pomáhal tomuto regiónu.
V Prešove pôsobil do konca roka 1958, keď sa stal na prekvapenie mnohých povereníkom školstva a kultúry. Pod jeho kompetenciu tak napríklad patril film, výtvarné umenie, divadelná scéna, vysoké školstvo, teda všetko oblasti, v ktorých sa veľmi nevyznal. Z Biľakových ďalších funkcií treba ešte spomenúť post podpredsedu SNR, ministra čs. vlády bez kresla a po zjazde KSS v novembri 1962 aj členstvo v Predsedníctve i Sekretariáte KSS a samozrejme aj post ideologického tajomníka ÚV KSS. Keď sa v apríli 1963 stal Alexander Dubček prvým tajomníkom ÚV KSS, vytvorili spolu s Biľakom akýsi tandem, ktorý riadil politiku strany na Slovensku.
Vasiľ Biľak totiž nebol v tomto období tým Biľakom, na ktorého si mnohí pamätajú z roku 1968 či z následnej normalizácie. Patril ku kritikom politiky Antonína Novotného, požadoval väčšie právomoci pre slovenské národné orgány i navýšenie investícií na Slovensko. Jeho tichú podporu mali dokonca rebelujúci spisovatelia a novinári okolo časopisu Kultúrny život. Stál po boku Alexandra Dubčeka v zápase s Novotným a jeho klikou, hlasoval za Dubčeka, keď sa rozhodovalo o prvom tajomníkovi ÚV KSČ a Dubček ho zase odporučil za šéfa strany na Slovensku. Od začiatku roka 1968 sa však ich vzájomné cesty začali navždy rozchádzať.
Vždy verný Sovietskemu zväzu
Biľak bol presvedčený, že Novotného je potrebné odstrániť z funkcií. Uvedomoval si, že dovtedajší systém komunistickej vlády nie je ideálny a budú potrebné zmeny, avšak to, čo sa dialo od jari 1968 bolo preňho absolútne neprijateľné. On totiž nikdy nezapochyboval vo svojej vernosti Sovietskemu zväzu. Vedúca úloha komunistickej strany bola preňho základom celého systému a akékoľvek útoky na Sovietsky zväz, na komunistickú stranu a vlastne na celý dovtedajší mocenský systém považoval za veľmi nebezpečné a smerujúce k rozpadu režimu. Odstránenie cenzúry vnímal s veľkým znepokojením a následný výbuch občianskej angažovanosti, keď sa ľudia začali verejne zapájať do života aj mimo KSČ, bral ako útok na samú podstatu socializmu v ČSSR. A preto sa postavil na stranu konzervatívneho, prosovietskeho krídla v strane.
Biľak videl, že ak by vývoj v spoločnosti mal aj naďalej takú dynamiku, skôr či neskôr by to znamenalo koniec vlády komunistickej strany a také niečo si nechcel a nevedel predstaviť. Plne súhlasil so sovietskou kritikou a počas vzájomných rokovaní medzi sovietskou a česko-slovenskou delegáciou sa vždy postavil na stranu Brežneva. Jednoducho, taký bol Biľakov ideologický rozmer, jeho názory a videnie sveta. Sovietsky zväz mu bol absolútnym vzorom, a preto logicky nemohol podporovať proces, aký prebiehal v priebehu roka 1968 v ČSSR.
Pozývací list a sovietske plány
S Vasiľom Biľakom sa spája predovšetkým pozývací list, ktorý mal byť sovietskej strane tajne odovzdaný počas bratislavského stretnutia predstaviteľov komunistických a robotníckych strán východného bloku, ktoré sa v slovenskej metropole uskutočnilo 3. augusta 1968. Malo ísť o akúsi legitimáciu vojenského zásahu, keďže Sovieti sa mohli tváriť, že intervencia prišla na žiadosť vedenia KSČ. Pozývací list podpísali Alois Indra, Drahomír Kolder, Oldřich Švestka, Antonín Kapek a Vasil Biľak a písalo sa v ňom aj nasledovné: ,,…ale v prípade, ak by sa naše sily a prostriedky vyčerpali, alebo pokiaľ by nepriniesli kladné výsledky, tak považujte toto naše prehlásenie za naliehavú prosbu a žiadosť o Váš zásah a o všestrannú pomoc.“ Vlastne, tie pozývacie listy boli dva, pretože ďalší napísal sám za seba Kapek,
Plán vojenskej invázie do ČSSR bol pripravený, ale vedenie KSSZ na čele s Brežnevom potrebovalo mať úspech aj na politickom poli. V tomto smere sa plne spoliehali predovšetkým na Indru, Biľaka a ďalších prosovietskych funkcionárov. Plán bol asi taký, že na schôdzi Predsedníctva ÚV KSČ v utorok 20. augusta 1968 vyvolajú rozkol, získajú v Predsedníctve väčšinu, ktorá by potom odhlasovala vyhlásenie legalizujúce vojenskú intervenciu. Následne mala vzniknúť robotnícko-roľnícka vláda na čele s Aloisom Indrom, ktorá by prebrala do rúk moc v krajine. Do akej miery títo funkcionári verili svojmu plánu, je dnes ťažké odhadnúť, ale ich projekt bol od začiatku odsúdený na neúspech.
V Predsedníctve ÚV KSČ mali menšinu a získať väčšinu s vyhlásením legalizujúcim okupáciu krajiny bolo veľmi nepravdepodobné. Ak by sa im to aj teoreticky podarilo, nemali ako zabrániť masovým a spontánnym demonštráciám, čo bol jeden z kľúčových faktorov politického neúspechu intervencie. Nehovoriac už o tom, že drvivá väčšina krajských a okresných orgánov strany by s takýmto niečím nikdy nesúhlasila. A robotnícko-roľnícku vládu odmietol vymenovať aj prezident Ludvík Svoboda. Politická stránka okupácie teda krachla a vedenie strany i vlády prijali vyhlásenia, ktoré boli v úplnom protiklade s tým, čo potrebovali Sovieti. Indra, Biľak a ďalší tak v Brežnevových očiach zlyhali a v očiach českej a slovenskej verejnosti sa z nich stali nenávidení zradcovia a kolaboranti.
Ideológ normalizácie
Biľak stratil na mimoriadnom zjazde KSS koncom augusta 1968 funkciu prvého tajomníka a nebol zvolený ani do ústredného výboru. Zúčastnil sa však moskovských rokovaní a po krátkej niekoľkomesačnej prestávke sa vrátil do vysokých funkcií. Od polovice novembra 1968 zastával funkciu tajomníka ÚV KSČ pre ideológiu a zahraničnú politiku. V straníckej hierarchii to bola druhá najdôležitejšia funkcia v KSČ. Aj keď medzi obyvateľstvom nepopulárny a skompromitovaný, pre Brežneva mal stále veľkú cenu. Sovieti používali Biľaka ako svoju predĺženú ruku v ČSSR a šedú eminenciu v KSČ. Biľak sa zásadným spôsobom podieľal na politike normalizácie a stál i pri zrode jej programového dokumentu Poučenie z krízového vývoja v strane a v spoločnosti po XIII. zjazde KSČ.
Vasiľ Biľak bol v 70. a 80. rokoch na svojom vrchole. Mal obrovský vplyv, moc a zásadným spôsobom ovplyvňoval politickú situáciu v krajine. Obklopoval sa svojimi vernými druhmi, ktorých potom dosadzoval do dôležitých funkcií. Okrem toho veľa cestoval po svete, keďže mal v kompetencii zahraničné otázky. Najčastejšie však chodil do Sovietskeho zväzu a potom prenášal sovietske požiadavky do domácej praxe. Takýto život trval v Biľakovom prípade presne 20 rokov. Od polovice 80. rokov sa však jeho stolička čoraz viac kývala. Odmietal Gorbačovovu perestrojku, pretože v nej videl také isté nebezpečenstvo, ako v reformnom procese z roku 1968. A treba povedať, že sa nemýlil, pretože perestrojka znamenala začiatok konca nielen Sovietskeho zväzu, ale celého východného bloku. Vo svojej funkcii bol Biľak, zastávajúci stále tie isté postoje ako v roku 1968, ďalej neudržateľný, a to aj pre svoj vek. Keď v decembri 1988 opustil post tajomníka ÚV KSČ, mal už 71 rokov.
November 1989 prežil už mimo najvyšších funkcií, ale napriek tomu sa pred jeho bratislavskou vilou zhromaždili demonštranti, ktorí dávali najavo svoj nesúhlas s jeho osobou. Biľakovi možno pripísať ku cti, že sa vo svojom dome nezabarikádoval, vyšiel von a s nahnevanými ľuďmi diskutoval. V nových spoločensko-politických pomeroch bol viackrát vyšetrovaný pre augustovú okupáciu a aj pre majetkovú trestnú činnosť. Nikdy nebol odsúdený a v pokoji sa dožil skutočne vysokého veku – 96 rokov. Zomrel 6. februára 2014 v Bratislave. Biľak vzbudil emócie dokonca aj po svojej smrti, pretože vo februári 2015 mu bol v jeho rodisku odhalený pamätník, ktorý bol hneď v ten istý deň obliaty červenou farbou. Zdá sa preto, že postava Vasiľa Biľaka vzbudzuje silné emócie ešte aj po jeho smrti.
Literatúra
- Biľak, V.: Mílniky môjho života. Praha 1991. (V češtine vyšli ako Paměti Vasila Biľaka. Unikátní svědectví ze zákulisí KSČ.)
- Jašek, P.: Vasil Biľak. Zradca alebo kolaborant. Bratislava 2017.
- Londák, M. a kol.: Predjarie. Politický, ekonomický a kultúrny vývoj na Slovensku 1960-1967. Bratislava 2002.
- Pešek, J. a kol.: Aktéri jednej éry na Slovensku 1948-1989. Prešov 2003.
- Sikora, S.: Po jari krutá zima. Politický vývoj na Slovensku v rokoch 1968-1971. Bratislava 2013.
Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR – strategická komunikácia.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (2008 - Mgr., 2009 - PhDr.) a interné doktorandské štúdium na Historickom ústave SAV (2014 – PhD.) Od roku 2018 pracuje ako odborný asistent na Katedre slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Vo svojom výskume sa zaoberá slovenskými dejinami 20. storočia, najmä po roku 1945 a dejinami KSS a KSČ, jej vedúcich predstaviteľov a osobnosťou Gustáva Husáka. Zaoberá sa tiež históriou slovenského a česko-slovenského futbalu a najmä vplyvom politiky na futbal počas komunistického režimu. Je autorom alebo spoluautorom kníh Husák: Mladé roky Gustáva Husáka 1913 – 1938, Husák: V odboji a SNP 1938 – 1945, Husák. Vrcholy a pády 1945-1951. Tiež autor alebo spoluautor viacerých kníh z dejín slovenského a česko-slovenského futbalu zakladateľom Edície Belasé legendy o najvýznamnejších už nežijúcich hráčoch a tréneroch Slovana Bratislava, v ktorej doteraz napísal osem publikácií. Publikoval tiež desiatky vedeckých štúdií a popularizačných článkov.
